Navalnyj je možno obeť ale žiaden osvietený liberál

Alexej Navaľnyj politicky nie je môj typ. Keď som pred pár rokmi v Moskve zašla na jeho tlačovú konferenciu, musela som uznať, že vie pôsobiť ozajstne a naliehavo. Po boku veľkého šachistu, výbušného a emocionálne nestabilného Garriho Kasparova, vyzeral mladistvo, energicky a racionálne. Vyžarovalo z neho až príliš zdravé sebavedomie, občas hraničiace s nadutosťou.

Nestojíte mi za pozornosť

Bolo nás tam veľa a tak moju otázku prehliadol. Keď ostatných omrzel, oslovila som ho znova. Takmer o mňa zakopol, a šiel ďalej. Keď som sa neskôr dostala do jeho kancelárie, sekretárka sa ma spýtala, v akom jazyku píšem. Čeština preňho zjavne nebola dôležitá.

Neodbytne som čakala, kým vyjde.

"Koľko ľudí si váš článok prečíta?" spýtal sa. Číslo ho zaujalo viac, ale aj tak ma odmietol: "Mňa sledujú na sieťach milióny ľudí."

Jasné, chcel nejakú novinársku "ťažkú ​​váhu", nie niekoho s dosahom na malé Česko a Slovensko, kde ani nie sú jeho voliči. Ale ani hlavy štátov nedávajú takto najavo, že ste "nepotrebná háveď".

Nebola to len táto príhoda, ktorá ma vedie k presvedčeniu, že Navaľnyj je okrem človeka s radom zásluh aj nafúkanec, mierny rasista, drobný šovinista a veľký kariérista.

To, čo Navaľnyj hovorí, rozhodne neznie ako z čítaniek liberálnej demokracie. U nás by si rozumel skôr s Klausom než s Havlom, trochu s Okamurom, ale určite nie s Čaputovou.

Vo svetle statočného a vytrvalého boja s režimom Vladimira Putina to však pre mnohých nie je podstatné...

Petra Procházková, na blogu SME