103 rokov od vzniku Československa a začiatku slovakizácie školstva na Slovensku

Vznik československého štátu v roku 1918 bol pre Slovensko prelomovou epochou. Jeho vývoj sa tisícročie spájal s Uhorským kráľovstvom, v ktorom nemalo presne vymedzené územnosprávne a geografické hranice. V novodobom Uhorsku predstavuje najvýraznejší zlom pre Slovensko rakúsko-maďarské vyrovnanie vroku 1867. Začal sa budovať centralizovaný štát s Budapešťou ako centrom krajiny.

V mnohonárodnostnom štáte sa presadzovala myšlienka formovania jednotného uhorského (maďarského) národa, čo ovplyvnilo emancipačný zápas Slovákov, ktoré strácalo hospodársky význam a pretváralo sa na periférnu časť krajiny. Svedčil o tom i fakt, že kým v polovici 19. storočia bola na Slovensku umiestnená vyše polovica uhorského priemyslu, na konci obdobia dualizmu už iba 20 %.

Hungarocentrizmus, odnárodňovanie a tlak na asimiláciu nemaďarských obyvateľov spôsobili gradáciu napätia v Rakúsko - Uhorsku a vyústili do vnútornej vládnej krízy. Prvá svetová vojna prehĺbila rozpory vo vnútri monarchie, ale aj otvorila cestu k riešeniu politických problémov utláčaných národov a národností.

Slovenská politika sa pohybovala v tradičnej línii. Zvolila taktiku vyčkávania, pretože si bola vedomá svojej mocenskej slabosti. Po rozpade Rakúsko - Uhorska Slováci získali nečakané výdobytky v prospech národa a formovania vlastného štátu. Čo umožnilo dosiahnuť tieto úspechy?

Boli to dva faktory: zahraniční Slováci a idea čechoslovakizmu. Koncom roku 1918 boli v zahraničí na strane víťazných spojencov tisíce Slovákov. Boli to zbehovia, zajatci a vysťahovalci. Najaktívnejší sa spojili v odboji proti maďarskej nadvláde za slobodu svojho národa. Zrodila sa myšlienka spoločného štátu na základe jazykovej i slavianskej príbuznosti a tradičných dobrých susedských vzťahov v stredoeurópskom regióne.

Ideu čechoslovakizmu Slováci akceptovali, pretože bola východiskom riešenia národnostných problémov s Maďarmi. Na základe koncepcie čechoslovakizmu sa vytvorila Československá republika, ktorá vznikla ako nový štátny útvar po rozpade Rakúsko - Uhorska s jednotným československým národom.

Čechoslovakizmus spočiatku zohrával pozitívnu úlohu, najmä obrannú a stabilizačnú, pretože nová republika sa len začala etablovať v stredoeurópskom priestore a československý národ bol vnímaný ako fiktívny, umelo vytvorený. Neskôr predstavoval účelový politický program vládnej koncepcie jednotného československého národa, ktorý sa stal zdrojom rozporov v štáte.

Československý štát bol vyhlásený 28. 10. 1918. K oficiálnemu vyhláseniu, že Slovensko sa stáva jeho súčasťou, došlo až 30. 10. 1918, čo sa fixovalo Deklaráciou slovenského národa, tzv. Martinskou deklaráciou v Turčianskom Sv. Martine, ktorá uvádza, že Národná rada česko-slovenského národa v Uhorsku obydleného osvedčuje:

1. "Slovenský národ je Částka i rečove i kultúrne historicky jednotného česko-slovenského národa. Na všetkých kultúrnych bojoch, ktoré viedol český národ a ktoré ho urobili známym na celom svete, mala účasť i slovenská vetva.

2. Pre tento česko-slovenský národ žiadame, imy neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti. Na základe tejto zásady prejavujeme svoj súhlas stým novoutvoreným medzinárodným právnym položením, ktoré dňa 18. októbra 1918 formuloval predseda Wilson a ktoré dňa 27. októbra 1918 uznal rakúsko-uhorský minister zahraničia."

Martinská deklarácia priamo nedefinovala štátoprávne usporiadanie Slovenska, až postupne sa formovali miestne orgány štátnej správy. Maďarská správa sa likvidovala. Vzniklo Národné zhromaždenie, Slovákov v prvej vláde zastupovali M. R. Štefánik a V. Šrobár.

Definitívne usporiadanie štátnosti Slovákov riešila Ústava Československej republiky (ďalej ČSR), ktorá bola prijatá Národným zhromaždením 29. 2. 1920 tzv. uvodzovacím zákonom. Ústava aplikovala princíp autonómie pre Podkarpatskú Rus, pričom podľa § 3 ods. 1 Ústavy ČSR sa uvádza:

"Územie Československej republiky tvorí jednotný a nedeliteľný celok." Podľa ods. 2: "Nedeliteľnou súčasťou tohto celku je a to na základe dobrovoľného pripojenia podľa zmluvy medzi hlavnými a pridruženými mocnosťami a Československou republikou v Saint- Germain-en-Laye zo dňa 10. septembra 1919 samosprávne územie Podkarpatskej Rusi, ktoré bude vybavené najširšou autonómiou, zlučiteľnou sjednotnosťou republiky Československej."

Samospráva sa týkala záležitostí jazykových, vyučovacích, náboženských a miestnej správy. Na čele samosprávneho územia bol guvernér.

Nový štát vznikol na exponovanom mieste, kde sa stretávali mocenské záujmy okolitých štátov. O Československu sa tendenčne tvrdilo, že je umelým štátom, ktorý vznikol na mierovej konferencii v Paríži. Československá politika si uvedomovala tento tlak a k posilneniu regionálnej bezpečnosti krajiny napomáhalo spojenectvo Malej dohody, ktoré sa formovalo v rokoch 1920 - 1921. Tvorili ho Československo, Rumunsko a Juhoslávia.

Po vzniku Československa bolo na území Slovenska 3 298 maďarských obecných škôl, 140 slovenských, 7 nemeckých a 186 jazykovo zmiešaných škôl. Rezonujúcou sa stala úloha slovakizácie spoločnosti. Dočasná vláda zrušila vyučovanie v maďarskom jazyku a úradným jazykom na Slovensku sa stal slovenský jazyk.

K situácii v slovenskom školstve sa Vavro Šrobár vyjadril, že sa tu našlo "...asi 300 roduverných slovenských učiteľov pre obecné školy a asi 20 stredoškolských profesorov slovenských, z ktorých len malá časť nám bola známa už z predošlej doby. Vyše 4 000 škôl ľudových a všetky stredné a vysoké boli v rukách Maďarov, maďarónov, alebo poloslovákov. ...Smelo môžeme tvrdiť, že až na niekoľko škôl, na ktorých účinkovala hŕstka väčšinou evanjelických učiteľov, sa učilo po maďarsky slovom i duchom."

Nedostatočný počet učiteľov bol na jednej strane dôsledkom odchodu učiteľov a profesorov maďarskej národnosti zo Slovenska, ktorým sa priečilo zložiť sľub - prísahu učiteľa základných škôl novovzniknutému štátu.

Na druhej strane absolventi učiteľských ústavov, ktorí sa hlásili k slovenskej národnosti, získali vzdelanie v maďarskom jazyku, a preto sa vyriešenie otázky personálneho obsadenia učiteľských miest stalo prioritou v činnosti školského referátu.

Iniciátormi myšlienky príchodu českých učiteľov na Slovensko boli minister s plnou mocou pre správu Slovenska V. Šrobár, vládny referent A. Štefánek a J. Vlček. Išlo o obdobu riešenia nedostatku kvalifikovaných pracovných síl ako v iných odvetviach štátnej správy.

Cieľom referátu, podľa A. Štefánka, bolo "zaplnenie škôl československým živlom. Nielen slovenským, t. j. koľko-toľko slovenský jazyk znajúcim personálom, ale československý štát rešpektujúcim."

Príchod českých učiteľov a profesorov sa realizoval na základe zákona č. 605/1919 Sb. z. a n. st. čsl., ktorý umožňoval úradne prikázať štátnemu zamestnancovi, učiteľovi alebo profesorovi, aby pracoval na ktoromkoľvek mieste v Československu. V prvej fáze bolo na Slovensko prikázaných asi 1400 českých učiteľov. V snahe zachovať československého ducha v slovenských školách skladali učitelia sľub profesorstva a učiteľstva.

Nastala široká migrácia, ktorá prebiehala počas celého trvania Československa. Začala sa nová etapa vo vývoji česko-slovenských vzťahov, ktorá prekročila svojím významom dovtedajšie kontakty. Česká inteligencia pomáhala slovenskému národu etablovať sa medzi vyspelé novodobé národy Európy.