Bude Erdogan „novým sultánom“?

Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan (1954) je 12. a zároveň súčasný prezident Turecka. V úrade je od r.2014 a zdá sa, že sa chystá na religióznu vojnu s Európou. Cieľom Erdoganových útokov sa nateraz stal francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorému doporučil navštíviť psychiatra. Reakciou Paríža bolo odvolanie svojho veľvyslanca z Ankary.

Dôvodom takejto reakcie tureckého prezidenta bolo prehlásenie Macrona o ochrane Francúzska pred radikálnym islamom. Prezident Macron vyzýva na ochranu, "sekulárnych hodnôt Francúzska pred stále radikálnejším islamom". Macron mimo iné chce prísnejší dohľad nad školskou dochádzkou moslimských detí a kontrolu financovania mešít zo zahraničia.

Erdogan kritizuje Macrona, že "nerozumie slobode vierovyznania". Dve miliardy muslimov stoja za Erdoganom. Turecký prezident však nemá problém len s Macronom. Rozohral šachovú partiu s viacerými hráčmi. V podstate sa pustil do celej Európy a obvinil ju z toho, že "otvára vojnu proti moslimom" a predpovedá jej blízky koniec. V Turecku je 87 % moslimov a v tomto boji stoja za svojím prezidentom.

Európa v súčasnosti narazila na mínu so spomalenou "zápalkou", ktorú si sama pod seba položila. Sila tejto zbrane totiž narastala pozvoľne v priebehu desaťročí. No vyvrcholila v posledných piatich rokoch.

Politika "otvorených dverí", ktorú začala nemecká kancelárka Merkelová umožnila miliónom migrantov, prevažne moslimov prísť do Európy. Tu sa stretli s politickou korektnosťou, váženia si cudzej identity, s ľudskými právami a ubezpečením o celkovej podpore vo všetkých sférach života. Bohužiaľ výsledkom sú aj teroristické útoky, no gou zóny aj odrezané hlavy ako napr. vo Francúzsku. Dnes má Francúzsko skoro 7% moslimských imigrantov, pričom pokusy ich asimilovať zlyhávajú. Výsledkom sú práve tie "no go zone". Nemecko sa pýši takmer 10% - tami...

Erdogana rozhnevala práve akcia v berlínskej mešite, kde sa priamo počas modlitieb uskutočnila policajná akcia za účasti stoviek policajtov. Dôvodom tohto zásahu nebol islamský extrémizmus, ale podvody. Traja predstavitelia mešity sa bez zákonných dôvodov obrátili na protikrízovú pomoc v súvislosti s korona vírusom.

Macronov prísľub v boji s islamským extrémizmom a moslimským radikalizmom mal podobu protestov v mnohých moslimských krajinách. V Lýbii sa pálili francúzske vlajky, v Sýrii Macronove fotografie a v ďalších islamských štátoch bol vyhlásený bojkot francúzskych výrobkov. Ďalšie nepokoje vypukli v Palestíne, Pakistane, Katare.

Situáciu vyostrila aj karikatúra Erdogana, ktorá bola zverejnená na obálke známeho týždenníka Charlie Hebdo. Erdogan osobne na tento francúzsky časopis podal žalobu a zaviedol proti Francúzsku sankcie. Súčasne začala Generálna prokuratúra Turecka trestné stíhanie pracovníkov predmetnej redakcie. Francúzi si pamätajú, ako bolo zastrelených 12 novinárov z redakcie tohto časopisu.

Ďalším štátom, s ktorým sa bude prezident súdiť je Holadnsko, kde líder opozičnej strany Geert Wilders tiež publikoval karikatúru tureckého prezidenta s bombou na hlave, kde ho označil za teroristu. Wildersa sa zastal holanský premiér Mark Rutte.

Erdogan nazval všetkých Európanov vrahmi a obvinil ich, že chcú opäť začať s krížovými výpravami proti islamu. Turecký minister spravodlivosti Abdulchamid Gjul na tému Európanov povedal: "Ste fašisti bez humánnych hodnôt. Vy neviete, čo je to sloboda prejavu......".

Erdogan nelení a jeho ďalšia aktivita je v spore o Náhorný Karabach medzi Arménskom a Azerbajdžanom. Turecký prezident je na strane azerbajdžanskeho prezidenta Ilhama Aliyeva, ktorému poskytuje vojensko-technickú podporu. Erdogan prehlásil, že "napadnutie Azerbajdžanu Arménskom je vyhlásením vojny Turecku". Aktívny je aj v Sýrii a Lýbii.

Zahraničná politika Ankary je zameraná proti členom NATO a jeho partnerom. No v súčasnosti zo strany aliancie nebadať žiadne adekvátne reakcie na tieto aktivity. USA ako líder NATO taktiež na Turecko nereagujú, čo je zdôvodňované dôležitosťou Turecka v rámci paktu.

Grécko - turecký konflikt v Stredozemnom mori v súvislosti s geologickým prieskumom nových nálezísk plynu patrí medzi Erdoganovu ďalšiu skúšku - koľko toho aliancia ešte vydrží. NATO a EÚ sa vyhýbajú zaujať jednoznačné stanovisko, či Turecko v tomto konflikte porušuje medzinárodné právo.

Nezanedbateľné sú aj boje s Kurdami, ktoré pred rokom Ankara začala a neboli s partnermi aliancie nijakým spôsobom koordinované.

Prezident Turecka nemá problém postaviť sa aj USA. Vyzval ich - ak sa im nepáči politika Turecka, aby proti nemu zaviedli sankcie. Využíva totiž situáciu, keď vidí americké zakrývanie očí pred akciami Turecka.

Erdogan potom, čo pochopil politiku NATO a EÚ, že Turecko sa nestane členom EÚ, zmenil vektor svojej politiky na "neoosmanský" a rozohral svoju vlastnú hru. Otvorene hovorí o znovu vybudovaní Osmanskej ríše. Jeho cieľom je zjednotiť všetky turkojazyčné národy a vytvoriť tzv. "Veľký Turan".

Nemá problém prehlásiť, že Jeruzalem je "naše mesto". Toto vyhlásenie môže u Izraela vyvolať obavy o zmocnení sa Jeruzalema Tureckom. Prezident tvrdí, že Jeruzalem bol vybudovaný osmanským sultánom Sulejmanom veľkým a chce ho vrátiť do Osmanskej ríše. Toto je ďalšia malá facka USA, ktoré chránia a podporujú židovský štát už od jeho vzniku.

Erdogan začína vystupovať v úlohe jediného islamského lídra a postupne preberá túto rolu od Saudskej Arábie. Či sa Erdogan chystá prostredníctvom vojny v Náhornom Karabachu ku globálnemu konfliktu - to ukáže čas.