Čo sa stalo s najväčšou židovskou komunitou na svete?

Pred 2. svetovou vojnou žilo v Poľsku 3,3 milióna židov, čo predstavovalo v tom čase najväčšiu komunitu židov na svete. Je pravda, že Židia boli neintegrovanou komunitou v poľskej spoločnosti. Medzi majoritnou spoločnosťou a židmi boli stále sociálne pnutia, ktoré pramenili aj z toho, že Židia boli vzdelanejší, podnikavejší a tým pádom i bohatší.

Židia v minulosti totiž nemohli vykonávať remeslá - nemohli byť živnostníkmi. Tak sa venovali obecne tým činnostiam, ktorými ostatné obyvateľstvo opovrhovalo - obchodu, krčmárstvu, požičiavaniu peňazí. Nie div, že následne bohatli. A to vzbudilo nenávisť v okolí. 

Pojem "pogrom" či to chceme vidieť alebo nie má slovanský pôvod. Boli to práve protižidovské pogromy, ktoré periodicky vznikali na Ukrajine, Poľsku či Litve.

Na Varšavskej univerzite je centrum, ktoré sa venuje otázkam antisemitizmu, holocaustu a otázkam židovskej problematiky obecne. V roku 2017 toto centrum venovalo jednu zo štúdií aj otázkam, ako vnímajú Poliaci Židov dnes. 

Kontroverzný Prof. Dr. A. Sosnovsky, riaditeľ spoločensko-finančného spravodaja WORLD ECONOMY S-L, v jednej z televíznych relácií zhrnul šokujúce výsledky práce tohto centra nasledovne:

- 56 % Poliakov vraj nechce, aby sa členmi ich rodiny stali Židia

· 33 % Poliakov bude vraj protestovať, keď budú ich susedmi Židia

· 18 % Poliakov je vraj proti tomu, aby Židia pracovali v ich firmách

Údajne až 66 % Poliakov je ešte dnes vraj presvedčených o židovských náboženských rituáloch, pri ktorých zabíjajú mladých chlapcov!

Z danej štúdie by vyplývalo, že názory Poliakov sa oproti minulosti veľmi nezmenili. Minulý mesiac na summite prilial olej do ohňa vo Varšave aj izraelský minister zahraničných vecí Israel Kac keď vyhlásil, že "Poliaci počas vojny spolupracovali s nacistami", ale že aj "nasávajú antisemitizmus spolu s materským mliekom". Po tomto vyhlásení poľská vláda odmietla svoju účasť na summite Vyšehradskej štvorky v Izraeli. Teda takéto nálady vraj momentálne vládnu k Židom v Poľsku. 

Obrázok ukazuje pamätník, ktorý osadil poľský prezident Lech Walesa v r. 1990 v Kielcoch. Pripomeňme si teda aspoň malú časť často bolestnej histórie vzťahov medzi Židmi a Poliakmi či naopak. Tu je v skratke už skoro zabudnutý príbeh pogromu židov v poľskom meste Kielce. 

Na začiatku 2. svetovej vojny 4.9.1939 vstúpili do Kielc nemecké vojská. 

V tej dobe tam žilo 25 tisíc židov, ktorých za pomoci miestnych obyvateľov eskortovali do get, kde strávili nejaký čas a potom ich poslali do koncentračných táborov. Osud týchto ľudí poznáme. Väčšina z nich neprežila.

Po vojne v roku 1945 sa ich do Poľska vrátilo 300 tisíc. Do spomínaného mesta Kielce sa ich vrátilo 200, kde si znovu chceli vytvoriť židovskú obec. V júli 1946 došlo k pogromu na Židov. Ten bol vyvolaný fámou, že sa stratil 9-ročný chlapec, po ktorom pátrajú jeho rodičia. O dva dni na to sa chlapec vrátil domov. Počas vyšetrovania chlapec povedal, že bol zadržaný v jednom z domov, kde žili Židia. Táto správa sa rýchlo rozšírila po meste. Ľudia z ulice sa zjednotili a tento rozvášnený dav obkľúčil danú budovu. Na miesto prišli aj vojaci, ktorí začali dom prehľadávať.

Pogrom spustil náhodný výstrel - dodnes nie je jasné, kto ho vypálil. Následkom výstrelu sa spustila paľba v celej budove, vojaci vyťahovali židov z bytov a nastalo lynčovanie obyvateľov domu. Polícia nad vyčíňaním davu stratila kontrolu a výsledkom bolo 40 mŕtvych a viac ako 40 ranených židov.

V rýchlom súdnom procese s usvedčenými účastníkmi davu bolo udelených 9 trestov smrti zastrelením, ostatní obžalovaní dostali tresty od siedmych rokov až doživotie.

Ako sami Poliaci vysvetlili túto udalosť? Medzi najpravdepodobnejšiu verziu, vychádzajúcu zo skúmania historických dokumentov patrí tá, že cieľom pogromu bolo prostredníctvom tajnej služby zdiskreditovať Poliakov a vykresliť ich ako antisemitov. Táto doba bola poznamenaná bojom Západu proti komunistickému režimu v Poľsku a snahou ZSSR získať nad Poľskom kontrolu. Komunisti sa snažili hodiť vinu na poľských kolaborantov so Západom.

Poľskí Židia však pochopili, že ich život v Poľsku je ohrozený a tak žiadali poľskú vládu, aby mohli odísť do Nemecka, do americkej zóny. To sa ale nepáčilo Sovietom. Tí ich pokladali za svojich občanov.

Pomohla ako vždy korupcia. V Československu potrebovala KSČ, ktorá ovládala ministerstvo vnútra a ministerstvo zahraničných veci (napriek Masarykovi v jeho čele), peniaze do rozhodujúcich volieb v krajine. 

Mala na to špeciálneho človeka s menom Toman. Minulý rok natočili v Česku práve o ňom rovnomenný a mimoriadne zaujímavý film. A tento Toman (inak rodák zo Sobraniec, kde sa narodil v židovskej rodine pod menom Asher Zelig Goldberger) bol hlavný pokladník KSČ a to s obrovskou podporou ministra vnútra Václava Noseka a generálneho tajomníka KSČ Rudolfa Slánskeho. Oficiálne pôsobil ako šéf československej zahraničnej (politickej) rozviedky.

Židia tak museli zaplatiť Tomanovi za pustenie na československé územie (v zapečatených nákladných vagónoch) a potom pustenie do Nemecka. Spravidla cez mesto Náchod. Z týchto peňazí Toman "vyplácal" sovietskych príslušníkov NKVD v Poľsku a v ČR. Zvyšok a to mastný išiel do pokladne KSČ. Myslel samozrejme aj na seba...

V povojnovom Československu pôsobila humanitárna organizácia "The American Jewish Joint Distribution Commitee" (AJDC). Tá sa oficiálne zaoberala pomocou tým, ktorí prežili internáciu v koncentračných táboroch a tiež sponzorovala aktivity britskej organizácie "Bricha" ktorá podporovala migráciu Židov do Palestíny.

Vedúci pražskej pobočky AJDC Gaynor Jacobson disponoval značnými finančnými čiastkami a vyplácal Tomanovi dohodnutú čiastku za každého židovského utečenca, ktorý "prešiel" Československom. Oficiálne sám Toman tvrdil, že pomohol k úteku 250 tisíc Židom. Odhady však hovoria asi o 300 tisícoch.

Čiže Židia paradoxne utekali z oslobodeného Poľska do porazeného Nemecka. Takto odišlo len v roku 1946 okolo 200 tisíc židov do západného Nemecka, t.j. skoro dve tretiny tých, ktorí sa vrátili do svojich domovov.

Problémom bolo, že takýto počet židov, ktorí prišli do Nemecka vyvolal napätie medzi domácim obyvateľstvom. Dôvodom bol hlavne nedostatok potravín, ošatenia a problémy s ubytovaním. Protestovali proti tomu najmä britská a americká vláda. Preto potom Židia potom z Nemecka emigrovali do celého sveta, najmä však do Palestíny, kde britská vláda intenzívne pracovala na vytvorení židovského štátu.

Významná poľská antropologička Joana Tokarska-Bakir vo svojej knihe "Pogrom Cries" (eseje o poľskej židovskej histórii) dokázala, že pogromy v Kielcoch neboli žiadnym sprisahaním, ale bol to čistý antisemitizmus.

Výsledkom tejto politiky voči židom je, že v súčasnosti žije v Poľsku z celkového počtu 38 miliónov obyvateľov len 3600 Židov.

Tri roky po 2. svetovej vojne vznikol 4.5.1948 židovský štát Izrael. Židia z celého sveta emigrovali, aby mohli žiť vo vlastnom štáte na území "Svätej zeme". Druhá vlna židovskej emigrácie z Poľska bola po prepuknutí antisemitskej kampane v roku 1968. Tej sa budeme venovať v samostatnom článku.

Nedávno bol v Poľsku prijatý kontroverzný zákon, kde osobe, ktorá by pripisovala zodpovednosť za vyvražďovanie Židov poľskému štátu, hrozí vezenie. Je zakázané používať termín "poľské koncentračné tábory". Zákon bol kritizovaný ako Izraelom, tak aj USA. Poľská vláda zatiaľ nemieni na tejto právnej norme meniť. Súčasný poľský prezident Andrzej Duda však pripustil, že sa obráti na Ústavný súd Poľska, aby zákon posúdil z hľadiska ústavnosti. 

To, že poľská vláda so svojim úsilím vymazať z historickej pamäti dramatický úsek poľských dejín neuspeje, si myslí aj historik z Princetonu Jan Tomasz Gross. Sám vo svojich dielach poukazuje na zločiny Poliakov počas nacistickej okupácie. Napísal aj knihu o pogrome židov v Jedwabnom, o čom v roku 2012 vznikol aj film. Za tento pogrom sa otvorene ospravedlnil židom aj byvalý poľský prezident Kwasniewski.