Jedlo nad zlato

Potravinová sebestačnosť väčšiny európskych krajín je nízka. Kríza v plnej nahote odhalila , že to, čo sme doteraz považovali za bežné a výhodné, to jest importovať potraviny zo zahraničia môže byť v blízkej budúcnosti problémom. Globalizácia sa ukázala ako riziko pre väčšinu krajín, Slovensko nevynímajúc.

Do roku 1989 sme boli v potravinách sebestační na 90 %. Cez saldo zahraničného obchodu sme boli sebestační na 100 %. Definícia hovorí, že potravinová sebestačnosť je schopnosť štátu pokrývať potrebu svojho trhu výrobkami vyrobenými domácimi producentmi. Aktívne saldo znamená, že časť toho, čo vyprodukujeme vyvezieme a za získané peniaze dokúpime to, čo u nás vypestovať nevieme. Sem spadajú komodity ako je tropické ovocie, morské ryby, plody mora a ďalšie produkty, pre ktoré u nás nie sú vytvorené podmienky na ich produkciu.

Ako sme teda na tom dnes? Podľa rôznych správ a štatistík hlavne z rezortu pôdohospodárstva je slovenská potravinová sebestačnosť okolo 45 %. V EU máme najväčší pokles sebestačnosti a tento trend pokračuje aj naďalej. Pre porovnanie je nemecká potravinová sebestačnosť na úrovni 94 %, poľská 85 %, česká 78 % a maďarská 71 %. Tieto údaje uviedol minulý rok predseda SPPK (Slovenská potravinová a priemyselná komora) Milan Semančík. Míňame miliardy eur na dovoz potravinových tovarov zo zahraničia, pričom je Slovensko schopné tieto komodity vyrábať. Máme 1,8 miliardy eur záporné saldo v obchode s agrokomoditami.

V Programovom vyhlásení Matovičovej vlády (PVV) je v kapitole "Zvýšenie potravinovej sebestačnosti obyvateľov s dôrazom na zodpovedné hospodárenie s pôdou a lesmi" uvedené, že potravinová sebestačnosť je strategickým záujmom štátu a prioritou vlády. Podľa PVV musí poľnohospodárstvo plniť ekologické, ekonomické, sociálne a spoločenské funkcie na národnej úrovni. Jedným z cieľov je aj odstránenie diskriminácie v oblasti priamych platieb naprieč EU a dosiahnutie konvergencie priamych platieb do konca rok 2027. V tomto zámere je treba vláde držať palce, pretože práve "nespravodlivé" priame platby a dotácie deformujú trh s poľnokomoditami.

Keď bola na Slovensku v súvislosti s pandémiou vyhlásená mimoriadna situácia, prvé, čo väčšinu z nás napadlo, bolo zabezpečenie rodiny potravinami. Pamätáme si plné rady a prázdne regály v obchodoch po celej Európe. Horúčkové nakupovanie a hromadenie zásob vyvolané davovou psychózou sa "Chvála Bohu" nateraz upokojilo.

Ukazuje sa, že byť závislý na importe je rizikom. Hranice krajiny sa môžu uzatvoriť, alebo sa sprísni kontrola a veľmi rýchlo môže nastať deficit niektorých potravín. Ak na trhu budú chýbať televízory, lyže, záhradný nábytok či golfové loptičky, môže to byť pre niekoho problém, ale ak nám na stole budú chýbať základné potraviny, tak to bude pohroma. Denne k nám prichádza okolo 700 kamiónov s potravinami.

Z histórie vieme, že Slovensko bolo veľmocou v pestovaní zemiakov. Bohužiaľ - dnes "zemiakari" dopestujú 50 % našej potreby. 

Repkové polia vidíme všade okolo nás, ale podiel domáceho oleja je len 10 %.

V spomínanom Vyhlásení vlády je deklarovaný cieľ zaviesť systém a poriadok pri rozdeľovaní dotácií. To, čo tu vidíme dnes, ako napr. pracovala Poľnohospodárska platobná agentúra (PPA), kedy je jej čelný predstaviteľ obvinený je len špičkou ľadovca v hospodárení s eurofondami.

Sankcie uvalené na Rusko mu viac pomohli ako uškodili. Pred sankciami totiž ruskí poľnohospodári nedokázali konkurovať európskym producentom potravín. Zákaz exportu na ruský trh umožnil ruskému poľnohospodárovi férovú súťaž a ruský agrotrh zažíva konjunktúru. Ruská federácia je dnes napr. najväčším vývozcom pšenice na svete.

Na Slovensku chýba spracovateľský priemysel poľnohospodárskych surovín. Potrebujeme produkovať tovar s vyššou pridanou hodnotou ako je samotná produkcia základných surovín. Starší si pamätajú, koľko bolo na Slovensku pekární, mäsokombinátov, cukrovarov, hydinárskych závodov, mliekární a ďalších spracovateľských podnikov. 

Každý okres bol schopný zásobovať svojich občanov základnými surovinami.

Epidémia nastavila zrkadlo a ukázala kŕčovitú tvár slovenského poľnohospodárstva. Vláda by si mala uvedomiť, že aj keď naštartuje proces obnovy poľnohospodárstva, čo nebude trvať rok, či dva, ale je to beh na dlhú trať. Obnova potravinovej sebestačnosti by mala byť jednou z priorít krajiny. Tu musí "Štát" zohrať svoju nezastupiteľnú úlohu.