Kedy Nemecko zaplatí za škody spôsobené Balkánu v 2.SV?

Ťažko sa dá zabudnúť na vyraz tváre Angely Merkelovej keď ju verejne vyzval vtedajší premiér grécka Tsipras k náhrade škody Grécku vo výške 11 miliard EUR za okupáciu Grécka a jeho ostrovov v druhej svetovej vojne.

Pred osemdesiatimi rokmi začalo hitlerovské Nemecko s podporou svojich spojencov Osi balkánsku vojnu proti Juhoslávii a Grécku. Nacistom trvalo necelý mesiac, kým dobyli celú pevninu Balkánskeho polostrova. 

Podľa historikov bola agresia na Balkáne možná do veľkej miery vďaka Mníchovskej dohode medzi západoeurópskymi mocnosťami a Treťou ríšou, ktorá rozviazala ruky Adolfa Hitlera a zničila jednotu medzi východoeurópskymi štátmi. Okupácia Balkánu umožnila Nemecku posilniť jeho južné krídlo, ako aj získať ďalšie zdroje na útok na Sovietsky zväz a konfrontáciu britských síl v oblasti Stredozemného mora.

6. apríla 1941 nacistické Nemecko a jeho spojenci Osi začali agresiu proti Juhoslávii a Grécku, známej aj ako aprílová vojna. Výsledkom tejto kampane bolo obsadenie Balkánskeho polostrova a nacisti tak získali ďalšie zdroje na akciu proti Sovietskemu zväzu a jednotkám Veľkej Británie.

Podľa historikov vznikali podmienky pre nacistickú agresiu na Balkáne v 30. rokoch. Už pred nástupom k moci hovoril Adolf Hitler o "rozšírení životného priestoru" nemeckého národa a táto zmena systému medzinárodných vzťahov negatívne ovplyvnila jednotu východoeurópskych národov. Existovala takzvaná Malá dohoda - spojenectvo Československa, Juhoslávie a Rumunska, ktoré vzniklo v 20. rokoch 20. storočia s podporou francúzskej vlády s cieľom udržiavať poriadok v regióne. Rozdelenie Československa v rokoch 1938-1939 zničilo toto spojenectvo a skončilo stabilitu v regióne. Udalosti z apríla 1941 sú teda jedným z dôsledkov Mníchovskej dohody.

Okrem toho sa v samotnej Juhoslávii začala v roku 1939 vnútorná národná kríza, ktorej jedným z prejavov bolo vyhlásenie autonómnej Chorvátskej banoviny.

Stav medzinárodnej stability v regióne tiež negatívne ovplyvnila pozícia fašistického Talianska, ktoré malo územné nároky na balkánske štáty. V roku 1939 oficiálny Rím anektoval Albánsko a 28. októbra 1940, rátajúc s rýchlym víťazstvom, vyhlásilo Taliansko vojnu Grécku. Talianska armáda však narazila na prudký odpor gréckych vojsk a po niekoľkých protiútokoch bola nútená ustúpiť na albánske územie.

Zároveň s tým, že Gréci získali podporu albánskych partizánov, postúpili 25 - 60 km hlboko na albánske územie. Pokusy o taliansku protiofenzívu začiatkom roku 1941 boli neúspešné.

Na druhej strane Nemecko, ktoré uzavrelo spojenectvo s Talianskom, považovalo Balkán za základňu zdrojov a dôležitý odrazový mostík pre ďalšiu agresiu v južnom a východnom smere. Nacistickým diplomatom sa podarilo dosiahnuť vstup do hitlerovského bloku (krajiny "Osi") štátov hraničiacich s Juhosláviou - Rumunska, Maďarska a Bulharska. V novembri 1940 Hitler podpísal smernicu o vykonávaní operácií "v prípade potreby" proti Grécku.

Orgány Juhoslávie sa snažili zachovať neutralitu, ale pod tlakom Berlína boli prinútené podniknúť kroky smerom k Nemecku. 25. marca 1941 podpísal Belehrad protokol o pripojení k "trojstrannému paktu", čím sa z Juhoslávie stala ďalšou krajinou Osi.

V Juhoslávii sa začali masové protesty, na ktorých sa zúčastnili ľavicové aj prozápadné sily. Na tejto vlne uskutočnila skupina britsky orientovaných dôstojníkov štátny prevrat. 27. marca 1941 stál na čele vlády krajiny bývalý veliteľ vzdušných síl Dušan Simović. Nové orgány ale istý čas neprijali žiadne opatrenia na organizáciu potenciálneho odporu voči Nemecku.

Napriek tomu, že zo strany Belehradu neexistovali žiadne hrozby, Hitler hneď po marcovom puči oznámil potrebu zničenia Juhoslávie. Z tohto dôvodu bolo rozhodnuté zapojiť jednotky Talianska a Maďarska, ako aj využiť rumunské a bulharské územie. Nacisti sa zároveň rozhodli napadnúť aj Grécko. Nemecké jednotky dostali 3. apríla 1941 konkrétne pokyny pre činnosť na Balkáne.

6. apríla 1941 sa začala agresia Nemecka a jeho spojencov proti Juhoslávii a Grécku. Do útoku bolo zapojených asi 80 divízií - 32 nemeckých, 43 talianskych a 10 maďarských brigád. Nemecké velenie malo zároveň nízku mienku o bojovej efektívnosti talianskych jednotiek a pridelilo im len pomocné úlohy. Operačné plány juhoslovanskej armády zaostávali za rýchlo sa meniacou situáciou. "Skrytá mobilizácia" sa v krajine začala až 3. apríla a nebola ukončená začiatkom nepriateľských akcií. Z 28 peších a troch jazdeckých divízií bolo iba 11 rozmiestnených v priestoroch, kde mali byť podľa obranného plánu.

Napriek tomu, že juhoslovanská armáda bola početne dostatočne silná, technicky to nebolo ani zďaleka dokonalé. V juhoslovanskej armáde neboli žiadne motorizované jednotky, v prevádzke bolo iba 110 zastaraných tankov a asi 400 lietadiel, z toho iba 50 % moderných typov.

Väčšina gréckych vojakov bola v Albánsku na talianskom fronte. Na podporu Grécka na Balkáne boli urýchlene nasadené britské expedičné sily pozostávajúce z dvoch peších divízií, obrnenej brigády a deviatich leteckých eskadier. To však situáciu nezachránilo.

Hlavné nepriateľské akcie v počiatočnej fáze vojny sa odohrali v Macedónsku. Juhoslovanské jednotky tu neboli horšie ako nemecké, ale Juhoslovania sa mohli postaviť proti 500 nacistickým tankom iba s 30 protitankovými zbraňami. Už prvý deň nacisti postúpili o 30 - 50 km. Do konca druhého dňa boli juhoslovanské jednotky v Macedónsku porazené a boli zablokované hlavné komunikačné trasy medzi Juhosláviou a Gréckom.

Na západ od Sofie nacisti prerazili 400-kilometrovú frontovú líniu, ktorú krylo iba päť juhoslovanských divízií. Za tri dni nacisti postúpili takmer 200 km, obsadili Niš a vytvorili hrozbu pre Belehrad. Zároveň sa v Juhoslávii začali aktivovať nacionalistické hnutia, v Chorvátsku a Slovinsku sa začal proces vytvárania pro berlínskych politických subjektov.

10. apríla 1941 sa začala druhá fáza operácie proti Juhoslávii - mohutná ofenzíva po celej krajine. Len za päť dní nacisti porazili juhoslovanské jednotky na území Chorvátska a Slovinska. Vojská Juhoslávie sa stiahli do južného Srbska, Hercegoviny a Čiernej Hory. Nemecké, maďarské a talianske sily ich tlačili zo všetkých strán.

13. apríla nacisti obsadili Belehrad. Väčšina vlády opustila krajinu. 17. apríla podpísal bývalý minister zahraničia Alexander Cincar-Marković akt bezpodmienečnej kapitulácie juhoslovanskej armády.

Grécke jednotky využívajúce hornatý terén kládli nacistom tvrdý odpor. Ale rýchly postup nemeckých vojsk v juhoslovanskom Macedónsku postavil Grékov do zložitej situácie. 9. apríla Nemci dobyli mesto Solún a v polovici apríla prešli do tyla gréckej armády "Západné Macedónsko" a izolovali ho od vojakov umiestnených v strede krajiny. 18. apríla, vzhľadom na beznádejné postavenie Grécka, spáchal predseda vlády krajiny Alexandros Korisis samovraždu.

Britský zbor ustúpil za päť dní bojov o 150 km a 20. apríla sa sústredil v regióne Thermopylae. Grécke velenie v tomto čase podpísalo prímerie s vedením divízie SS "Adolf Hitler". A 23. apríla 1941 sa Grécko oficiálne vzdalo. Hlavné sily britskej armády boli z kontinentálneho Grécka evakuované koncom apríla.

Podľa historikov trvalo dobytie pevniny Balkánskeho polostrova nacistom iba 24 dní. Zároveň Nemci mali straty 2,5 tisíc zabitých, 3 tisíc nezvestných a 6 tisíc zranených. Sily Osi zajali 375 000 juhoslovanských a 225 000 gréckych vojakov. Briti stratili na Balkáne asi 12 tisíc ľudí (zabití a zranení).

20. mája - 1. júna 1941 uskutočnili nacisti vzdušnú operáciu "Merkúr" s cieľom dobyť ostrov Kréta. Obsadili ostrov, ale stratili asi 7,4 tisíc vojakov. Nacisti sa v budúcnosti neodvážili vykonávať také rozsiahle vzdušné operácie.

Balkánsky polostrov bol rozdelený medzi krajiny Osi na okupačné zóny a bábkové štáty. Okupácia Juhoslávie bola dôležitou etapou v histórii druhej svetovej vojny. Umožnila Nemcom uchytiť sa v tomto regióne a diktovať si podmienky na politickom poli nielen medzi novo porazenými krajinami, ale aj medzi ich spojencami. Nemecko posilnilo svoje južné krídlo a získalo prístup k zdrojom na Balkáne. Britské letectvo už rumunské ropné polia neohrozovalo. Na Balkáne však vznikli predpoklady na vytvorenie jedného z najväčších centier partizánskeho hnutia, ktoré v ďalšom období viazalo značné sily hitlerovského bloku.