Kto každý chce plakať na hrobe a prečo

Na súčasnej vlne emócií ohľadom smrti generála Lučanského sa priživujú nenápadne parazitné snahy viacerych politických strán, ktoré tuto krajinu v minulosti riadili a morálne aj doriadili. Extrémny stupeň rozsahu korupcie v justícii - súdnictve, polícii a prokuratúre na Slovensku si pomaly zaslúži zapis do Guinessovej knihy rekordov.

Očistec zahájený novým politickým vedením krajiny nastal možno až päť minút po dvanástej. Nie div, že tí, ktorí sa osobne "zaslúžili" o tento mravný marazmus v krajine, sa ako topiaci chytia každej slamky. Tak chcú vytĺcť politicky kapitál a v konečnom dôsledku dosiahnuť aj zastavenie očisty v spoločnosti. Neštítia sa vytĺkať tento kapitál ani z tragickej smrti Milana Lučanského.

Na jednej strane je jasný a pochopiteľný požiadavok mnohých občanov, aby sa táto smrť čo najskôr a dôsledne, transparentne vyšetrila. A ak sa tam stali zo strany štátnej moci pochybenia, aby boli po zásluhe potrestané. Na tomto požiadavku nie je nič zlé. Naopak je plne v súlade s myšlienkou emeritneho pápeža Benedikta XVI. - "vtedy krič, že sa deje neprávosť, keď sa deje druhému - ak sa bude diať tebe - vtedy už bude neskoro!"

Naozaj nikto normálny v tejto krajine neprijme ako samozrejmosť prípadné zistenie, že by sa obvinenému Milanovi Lučanskému, zo strany orgánov činných v trestnom konani protiprávne ubližovalo.

No rovnako nemôže nik normálny súhlasiť s parazitnými tendenciami rôznych ľudí bez dôkazov obviňovať kde-koho z úmyselného zavinenia smrti generála Lučanského. Napríklad zo snahy robiť zo súčasného ministra vnútra Romana Mikulca sadistickeho krkavca, "ktorý sa počas smrti generála papalášsky zabával na chate".

Ministrom vnútra sa pre mnohých prekvapivo stal v marci 2020 Roman Mikulec. Ide o vojaka, plukovníka, ktorý po krátkej kariére v letectve v pozícii stíhacieho pilota prešiel do Vojenskej spravodajskej služby. Od najnižších funkcií sa dostal až na funkciu riaditeľa. Jeho kariéra v ozbrojených silách skončila po 21. rokoch služby po obvinení NAKA hneď potom, ako vypracoval správu o tunelovaní Vojenskej spravodajskej služby počas obdobia prvej vlády Roberta Fica. Bol obvinený z ohovárania, neskôr zo sabotáže a ohrozenia utajovaných skutočností. Po 7. rokoch procesu bol v roku 2019 právoplatne oslobodený od všetkých obvinení.

Celé jeho obvinenie bolo zosnované špičkami polície a špeciálnej prokuratúry. Konkrétne v tej dobe policajným prezidentom Gašparom, šéfom NAKA Hraškom. Súd konštatoval, že stihanie Romana Mikulca bolo zinscenované na základe "dôkazov" ktoré mu boli policajtami podstrčené do motorového vozidla. A čudujme sa svete jeho sťažnosti na políciu prešetrovala práve inšpekcia ministra vnútra, ktorú vtedy viedol práve generál Lučanský. Inšpekcia “nezistila žiadne pochybenia” policajtov. Zato súd áno.

Bývalý riaditeľ Vojenskej spravodajskej služby mal podľa polície v aute dôverné spisy. A tie mu podľa súdu podstrčili práve muži z polície SR.

Mikulec spravodajskú službu viedol za éry bývalého ministra obrany Ľubomíra Galka z SaS. Jeho ľudia preverovali hospodárenie predchádzajúceho vedenia a zistili vážne nezrovnalosti. Napríklad pri narábaní s nehnuteľnosťami, ktoré sa pod rôznymi zámienkami odpisovali z majetku organizácie. Vzápätí ich za mimoriadne výhodných podmienok získali ľudia či firmy prepojené na jej funkcionárov. Malo ísť o milióny eur.

6 rokov Romana Mikulca po vymyslenom obvinení súdne prenasledovali. Po skončení tejto tragickej nespravodlivej eskapády odpovedal na otázku

Súd vás po viac ako šiestich rokoch definitívne oslobodil spod obžaloby za neoprávnenú manipuláciu s utajovanými dokumentami. Už okresný súd v rozsudku napísal, že to na vás zrejme našili. Aký máte teraz pocit? Satisfakcie, alebo skôr trpkosti z toho, že vás štát toľké roky šikanoval?

“Jedno aj druhé. Po tých rokoch je to aj pocit satisfakcie, ale aj pocit horkosti. Vždy som si hovoril, že pokiaľ človek nič neurobil, nemal by byť šesť či sedem rokov obviňovaný a súdený. Mám z toho zmiešané pocity.”

Kľúčovým hráčom v kauze Mikulec bol však minister vnútra Robert Kaliňák, hoci ten v bezprostrednej reakcii alibisticky tvrdil: "Je to vec špeciálnej prokuratúry." Podľa našich zdrojov bol pritom o celej akcii vopred informovaný aj policajný prezident Tibor Gašpar. Kaliňák mal navyše aj vlastný motív, prečo spacifikovať Mikulca: jedným z podozrivých v kauze tunelovania bol totiž šéf Vojenského spravodajstva Ľubomír Skuhra, s ktorým mal Kaliňák nadštandardné vzťahy.

A dostávame sa k meritu veci. A to je ten Kaliňák, ktorý dnes moralizuje o prezumpcii neviny a plače nad "hrubianskymi" postupmi polície a ministra vnútra voči generálovi Lučanskému, aj keď na to zatiaľ nemá žiaden dôkaz ...

A len na záver nezabudnime. Lučanský nebol vo väzbe na pokyn Mikulca. Do väzby ho dal Špeciálny trestný súd pre podozrenie z rozsiahlej korupčnej činnosti a Najvyšší súd toto rozhodnutie potvrdil. Mikulca zadržali a obvinili falošne na pokyn Dušana Kováčika odobrený navyše policajnými špičkami a Kaliňákom... Súd však nedovolil v jeho prípade väzbu a súdy ho aj po 6 rokoch oslobodili. 

Takže ľudia dajme dobrý pozor na to, kto každý chce plakať na hrobe generála a prečo...