Máme problémy s online výukou našich detí - ale sú to naozaj “problémy”?

21.09.2020

Zvykli sme si reptať v našej krajine pomaly na všetko. Aj počas jarnej koronakrizy sme mnohokrát počuli samé sťažnosti na skutočnosť, že pri zatvorených školách sme museli zabezpečovať dohľad nad nasimi deťmi, aby študovali cez internet. Pritom sme si často neuvedomovali, v akej vlastne šťastnej a bohatej krajine to vlastne, aj s našimi deťmi, žijeme.

Ako píše agentúra Reuters,"keď koronavirusová epidémia prinútila zavrieť indonézske školy, zasiahlo to milióny domácnosti v tejto časti juhovýchodnej Ázii, ktoré ešte nemajú prístup ku internetu ba dokonca nemajú bežne ani také prístroje ako iPad, či laptop ba dokonca ani mobil potrebný na diaľkovú výuku."

"Našťastie študenti a dobrovoľníci v tejto krajine prišli s kreatívnym nápadom ako vyriešiť tento problém.

Za posledné dva mesiace, pätnásťročný Dimas Anwar Putra a jeho priatelia začali zbierať plastový odpad v Jakarte a okolí a výťažok zo zberu použili na zakúpenie wifi prístupu do siete na svoju výuku," uvádza agentúra Reuters.

Keďže nemali doma žiaden internetový prístup potrebovali dvaja študenti nazbierať aspoň 1 kg zväčša plastového odpadu aby si ho mohli kúpiť a aby sa tak mohli zapijiť do online výuky aspoň 3 hodiny a to trikrát za týždeň. "Ak zbierame odpad, tak robíme dobrú prácu pre svoje okolie a okrem toho tak získame za to voľný prístup ku internetu a môžeme sa učiť," hovorí pre Reuters mladý Dimas.

Toto je ešte ten lepší prípad. Milióny študentov tu však žijú vo vzdialenejších dedinách od Jakarty a dokonca tam neexistuje často ani samotná internetová sieť. Aj tu však miestni dobrovoľníci našli riešenie. Zabezpečili zo zbierky autá, ktoré majú nainštalovaný mobilný sieťový transmitter a tak zabezpečujú aspoň 3 x týždenne pripojenie do siete pre študentov v týchto vzdialených obciach. Zabezpečujú im aj požičanie laptopov a mobilných telefónov. Lebo inak by problém zostal iba na pleciach samotných detských študentov.

"Mal som vždy problém s tým, že mi museli rodičia požičať svoj mobil, aby som sa mohol pripojiť na online výuku," hovorí štrnásťročný Dafa Mahesa, ktorý potom mohol vďaka jednému takto od rodičov požičanému mobilu so svojimi tridsiatimi spolužiakmi za takýchto podmienok študovať v škole ako honosne hovoria drevenej chatrči v strede ich dediny...

Podľa štatistiky z roku 2019 iba jedna šestina zo 60 miliónov domácnosti v Indonézii disponuje internetovým spojením...

Asi ťažko niekto poprie, že žijeme v šťastnej krajine, ktorá sa volá Slovensko, aj keď si občas a mnohokrát oprávnene ponadávame na pomery, ktoré v nej vládnu. Mohli by sme si to naše šťastie možno viac vážiť...