Odchod USA z Afganistanu skončí útekom ako z Vietnamu
Déjà vu - americký útek z Afganistanu pripomína Vietnam 1975. Denník The Washington Post zverejnil 9. decembra článok "Vo vojne s pravdou", po ktorom nasledovala séria textov a materiálov o amerických zlyhaniach v Afganistane.
Rozsah chýb, poloklamstiev aj klamstiev, ktorými prezidenti aj armádne špičky 18 rokov zdôvodňovali či prikrášľovali prítomnosť USA v Afganistane, je porovnateľný so škandálom, ktorý vybuchol začiatkom 70. rokov ako takzvané Pentagon Papers.
The New York Times vtedy zverejnil výstupy z dokumentov, ktoré mapovali skutočnú povahu americkej vojny vo Vietname. Okrem iného odhaľovali politické manipulácie, ktoré celé roky vytvárali mediálny obraz, že americkým vojakom sa napriek obrovským stratám darí a víťazstvo sa blíži. Pentagon Papers znamenali stratu posledných zvyškov ilúzií o čoraz nepopulárnejšej vojne, do dvoch rokov sa Američania z Vietnamu stiahli.
Dokumenty, ktoré sa posledné dni označujú za Afghanistan Papers, sú opakovaním vietnamského príbehu, a to šokujúcim obsahom, dôslednosťou spracovania aj spôsobom zrodu. Americký Kongres vytvoril pred vyše desiatimi rokmi špeciálny úrad, známy pod skratkou SIGAR (Úrad osobitného hlavného inšpektora USA pre obnovu Afganistanu), ktorého úlohou bolo pomenovať rozsah plytvania aj finančných machinácií v Afganistane.
Prezident Obama neskôr vymenoval do čela agentúry istého Johna Sopka, niekdajšieho štátneho zástupcu (obdoby nášho prokurátora), ktorý sa preslávil vyšetrovaním rôznych organizovaných kriminálnych klanov vrátane americkej La Cosa Nostra. Sopko, pre ktorého išlo o vyvrcholenie bohatej vyšetrovateľskej kariéry, sa malého úradu ujal s nečakanou vervou: pozmenil jeho misiu a nechal svojich ľudí pátrať nielen po úzko finančných, ale aj po politických zlyhaniach, ktorých sa USA dopustili v Afganistane od invázie v roku 2001.
Projekt nazval "Poučenia" (Lessons Learned), malo ísť o internú analýzu, ktorá by budúce vlády vystríhala pred replikáciou podobných chýb, ak raz Američania opäť vojensky zaútočia a obsadia cudzie územie. Analytici SIGARu sa postupne stretli so 600 ľuďmi, ktorí mali bezprostrednú skúsenosť s afganským terénom, medzi nimi boli armádni generáli a vojaci, diplomati či pracovníci z tretieho sektora. Vo väčšine išlo o Američanov, ale Sopkovi ľudia chceli mať čo najširšiu perspektívu, vycestovali i za Afgancami a v Londýne, Bruseli či Berlíne hovorili so spojencami z NATO.
Sopko si tak postupne cez zasvätené výpovede priamych aktérov a pozorovateľov skladal obraz o americkej prítomnosti v Afganistane, ktorého výsledok bol asi presnejší, než by sa podaril vydolovať investigatívnym tímom novinárov: stovky respondentov totiž hovorili slobodne vo viere, že ich výpovede nepreniknú na verejnosť, ale budú slúžiť vnútorným potrebám štátu, ktorý chce mať konečne jasno o pomeroch v Afganistane.
Lenže o existencii diskrétnych záznamov sa dozvedeli novinári. Reportéri z The Washington Post sa pustili do právnej bitky so SIGARom o zverejnenie dokumentov, Sopkov úrad ich spočiatku odmietal vydať, postupne však sprístupnil dvetisíc strán poznámok a prepisov rozhovorov vrátane niekoľkých audionahrávok.
9. decembra tak spoznala Afghanistan Papers celá Amerika. Reportér Craig Whitlock z The Washington Post si svoj veľký triumf nad byrokraciou okorenil autorizovaným citátom samotného Johna Sopka. Ten uznal, že zistenia jeho pracovníkov preukazujú, že "Američania boli konštantne klamaní".
Tie klamstvá mali rôznu podobu. Jednou z nich bol štylizovaný optimizmus prezidentov aj generálov, ktorí presviedčali verejnosť, že všetko je na dobrej ceste a Amerika vo vojne s terorom víťazí. Bushov minister obrany Donald Rumsfeld si podľa interných dokumentov jasne uvedomoval vážnosť až beznádejnosť situácie, navonok však tvrdil, že z Afganistanu prichádza "množstvo dobrých správ" a "hoci v niektorých kruhoch je populárne hovoriť o Afganistane ako o stratenej vojne, fakty tieto mýty vyvracajú".
The Washington Post pripomína, že nezaostávala ani armádna propaganda, napríklad americký generál John Allen, ktorý začiatkom decembra rečnil na Slovensku na akcii Globsecu, zavádzal o stave afganských bezpečnostných zložiek priamo Kongres, iný generál Joseph Anderson pred piatimi rokmi pred novinármi priamo klamal, že afganská armáda víťazí nad Talibanom.
Podľa manuálu oficiálnej propagandy nebola vlastne žiadna správa z Afganistanu zlá: keď Kábul v nejakej fáze zasiahla séria samovražedných útokov, verejnosti sa to predkladalo ako znamenie zúfalstva bojovníkov Talibanu, ktorí si už netrúfajú na priame boje muž proti mužovi, ale len na zbabelé explózie. A naopak, ak narástol počet padlých amerických vojakov, bol by hlupák ten, ktorý by to vnímal ako príznak zhoršenej bezpečnostnej situácie, išlo predsa o dôkaz, že armáda ide do cielenej a priamej zrážky s nepriateľom, takže všetko je na dobrej ceste.
V skutočnosti však bolo podľa záznamov a analýz Sopkovho SIGARu angažovanie v Afganistane reťazou navzájom podmienených katastrof, ktoré sa časom skôr prehlbovali, než zmierňovali.
Závery rozsiahlych materiálov, ktoré práve spoznala americká verejnosť, sme zhrnuli do troch základných bodov.
Prvé poučenie: Mission impossible
Ak má únik diskrétnych dokumentov politického víťaza, je ním asi najskôr bývalý prezident Donald Trump. Ten už dlhšie uvažoval o redukcii amerických vojakov v Afganistane a pred pár mesiacmi ohlásil nový pokus o rokovania s Talibanom. Po zverejnení Afghanistan Papers bude v USA priaznivá atmosféra pre dohodu s dosiaľ úhlavným nepriateľom ako ešte nikdy predtým.
Pôvodná misia v Afganistane bola jednoduchá a legitímna: pomstiť obete útoku na newyorské dvojičky z 11. septembra 2001 a takisto zabrániť, aby sa podobný útok na území USA už viac nemohol zopakovať. Cieľom bolo teda zlikvidovať Al-Káidu a zvrhnúť vládnuci Taliban, ktorý poskytoval bin Ládinovi útočisko.
Taliban sa síce priamo nepodieľal na teroristickom útoku z 11. septembra, nikto zo samovražedných teroristov a organizátorov útoku nebol Afganec. Bushova vláda však aj lídrov Talibanu kategorizovala ako teroristov na úrovni Ládinovej Al-Káidy, zasluhovali si buď smrť, alebo väzenie v Guantanáme.
Americký postup mal svoju logiku, v priebehu pár mesiacov bola na bojisku porazená Al-Káida aj Taliban. Američania si verili, že neskrotnej krajine naordinujú mier a demokraciu, to všetko mala zabezpečiť nová ústava na americký spôsob, ako aj niekoľko zaviazaných spojencov na čele s prvým afganským prezidentom Hámidom Karzajom.
Bushova administratíva preto odmietla akékoľvek rokovania s porazenými lídrami Talibanu a ako vyplýva z "Afghanistan Papers", Američania to odvtedy viackrát oľutovali. Už krátko na to totiž pochopili, že uviazli v konflikte, ktorý nie je možné vyhrať.
Ako povedal pracovníkom SIGARu Barnett Rubin, americký expert na Afganistan, "jednou z našich hlavných chýb bolo, že sme sa k Talibanu správali rovnako ako k Al-Káide, (...) pritom kľúčoví lídri Talibanu mali záujem na tom, aby dali novému systému šancu, len my sme nechceli dať šancu Talibanu".
Vážne úvahy o mierových rokovaniach s Talibanom boli už za Obamovej vlády, ale ministerka zahraničia Hillary Clinton, potenciálna prezidentská kandidátka, nechcela riskovať obvinenie, že tým legitimizuje ukrutných fanatikov, ktorí pošliapavajú ľudské a špeciálne ženské práva.
Keď teraz americkí vyjednávači prvýkrát nadviazali kontakt s predstaviteľmi Talibanu, mali pred sebou piatich mužov, ktorí si svoje roky odsedeli ako teroristi v americkom väzení v Guantanáme.
Už pár rokov po americkej invázii bolo očividné, že USA Taliban nezničili, naopak, že sa vracia v plnej sile.
Obama preto posilnil americké jednotky v Afganistane. Od roku 2001 sa tu prestriedalo takmer 800-tisíc vojakov, mnohí z nich prišli opakovane, 2300 ich zahynulo, vyše 20-tisíc utrpelo počas bojov zranenia. Samozrejme, oveľa väčšie straty na životoch zaznamenali Američanmi trénovaní príslušníci afganskej armády a polície, tých dosiaľ zomrelo zhruba 60-tisíc.
Ešte výpovednejšie sú trendy, len počas prvých deviatich mesiacov tohto roku bolo zabitých vyše 2500 civilistov, tento rok bude zjavne najkrvavejší za poslednú dekádu. Trumpova administratíva bola nútená pripustiť, že Taliban je od roku 2001 najsilnejší, ešte okolo roku 2011 sa odhadovalo, že v radoch Talibanu bojuje 25-tisíc mužov, súčasné odhady hovoria o počte 60-tisíc.
"Nemali sme ani základné porozumenie Afganistanu - nevedeli sme, čo robíme. (...) O čo sa tu vlastne snažíme? Nemali sme ani najhmlistejšie tušenie, čo ideme robiť," povedal v rozhovore s pracovníkmi SIGARu Douglas Lute, niekdajší hlavný vojenský stratég v Afganistane a Iraku, prezývaný aj "vojnový cár".
Tá základná chyba sa stala podľa zasvätených aktérov ešte celkom na začiatku, keď sa USA po likvidácii Al-Káidy - plné sebavedomia po bleskurýchlom dosiahnutí vojenského cieľa - rozhodli pre transformáciu Afganistanu na blízkovýchodnú demokraciu amerického typu.
Američania asi rozumeli, že dovtedy nedisponovali skúsenosťou s inváziou v krajine, ktorej väčšina obyvateľov nevie poriadne čítať ani písať, žije v akomsi islamskom feudálnom stredoveku, rozmýšľa v pojmoch kmeňa, nie štátu, násilie považuje za každodenný kolorit a súčasť riešenia sporov a hlavnou výzvou dňa je prežiť.
Bushovým receptom bola konštitučná demokracia na čele s voleným prezidentom, ktorý scentralizuje a uzmieri rozparcelovanú kmeňovú spoločnosť. Otcom zjednotiteľom sa mal stať podľa ideálnych predpokladov Hamíd Karzaj, príslušník najsilnejšieho paštúnskeho kmeňa, ktorý hovoril dobrou angličtinou a bol zaviazaný CIA. Systém rátal aj s brzdami a protiváhami, na to vznikol dvojkomorový parlament.
Ale už zakrátko bolo evidentné, že USA stvorili fasádu ústavnej demokracie, ktorá v Afganistane nemohla fungovať inde než na papieri. Ako uviedol v uniknutých rozhovoroch Stephen Hadley, bývalý Bushov poradca pre národnú bezpečnosť, už po roku 2005 si uvedomil, že Afganistanu opäť vládnu warlordi (kmeňoví náčelníci), ktorých si na pomoc pri spravovaní privolal sám Karzaj.
Iný špičkový americký diplomat Richard Boucher doplnil, že Karzaj nikdy neveril vidine demokracie ani inštitúciám, jeho inštinktom bolo "spoliehať sa na priateľov. Takto napokon funguje Afganistan - musíte sa spoliehať na priateľov, podporovateľov a lokálnych potentátov, to je existujúca moc, nie tá, ktorú vytvorili Američania".
Keď neskôr Karzaj hrubým spôsobom sfalšoval prezidentské voľby, aby pokračoval ako prezident v ďalšom funkčnom období, zhrozená Obamova vláda váhala, ako reagovať, aby nestratila svoju demokratizačnú tvár. Karzaj Američanov obvinil, že zasahujú do afganskej suverenity a z úzadia osnovujú proti nemu puč. Obama radšej ustúpil a hra na afganskú demokraciu začala novú kapitolu.
Ako povedal Sopkovým pracovníkom istý afganský minister, Američania si mysleli, že stačí počas cesty lietadlom prehltnúť svetoznámy Hosseiniho bestseller Majster šarkanov a už sú expertmi na afganskú spoločnosť.
Akoby nestačili superambiciózne plány s Afganistanom, George Bush sa odhodlal na inváziu do Iraku. James Dobbin, osobitný vyslanec Bushovej aj Obamovej vlády pre Afganistan, to v Afghanistan Papers označuje za zlyhanie, ktorého sa Američania dopustili z arogancie, pričom neblahé dôsledky tejto kombinácie sa dali predvídať.
Súčasná invázia do dvoch blízkovýchodných krajín už celkom presiahla mentálne kapacity Američanov. Ilustruje to aj zážitok Donalda Rumsfelda, ktorý bol dosiaľ zachytený len v jeho interných poznámkach: Rumsfeld sa Busha opýtal, či by sa stretol s generálom Danom McNeillom. "Kto je generál McNeill?" opýtal sa zarazený Bush. Keď mu Rumsfeld vysvetlil, že McNeill je veliteľom amerických síl v Afganistane, Bush to vybavil poznámkou: "V poriadku, nepotrebujem sa s ním stretnúť."
Busha trápil v prvom rade Irak, nie Afganistan, kde sa však situácia postupne čoraz viac zhoršovala. Ako prezradili analytikom SIGARu rôzni diplomati aj vojenskí velitelia, po porážke Al-Káidy si americké elity okrem neurčitých vízií neodpovedali na najdôležitejšie otázky: kto je náš nepriateľ a kto spojenec; kedy budeme vedieť, že sme vyhrali; sú našimi ľuďmi aj tí najkrutejší a najskorumpovanejší warlordi; ako možno bojovať proti Talibanu a mať súčasne za najbližšieho spojenca v regióne susediaci Pakistan, ktorý Taliban podporuje? Takéto nejasnosti a protirečenia časom pribúdali.
Východiskom z čoraz zamotanejšieho klbka mali byť afganské bezpečnostné zložky. Oficiálna verzia znela, že keď sa Američanom podarí vybudovať a vytrénovať domácu armádu, ktorá bude zahŕňať vyše 300-tisíc bojaschopných Afgancov, tí uchránia svoju krajinu pred Talibanom či radikálnymi islamistami. A Američania budú môcť s fanfárami odísť. Napokon USA napumpovali do oblasti bezpečnostných zložiek obrovské peniaze, od roku 2002 ide už o 83 miliárd dolárov.
Hoci Pentagon americkú verejnosť presviedčal, ako veci napredujú a darí sa konštruovať domácu, "vysoko profesionálnu, multietnickú armádu, ktorá sa rýchlo stáva pilierom bezpečnosti krajiny", z uniknutých dokumentov vyplýva, že všetci zasvätení vedeli, aká je to ilúzia.
Len dvaja z desiatich afgánskych regrútov vedeli čítať a písať, príliš s tým nepohli ani americké kurzy gramotnosti, ktoré trvali len pár týždňov. Ako priznal jeden z úradníkov, sami si kládli otázku, ako je možné, že ani 500 vojakov afganskej armády nestačí na to, aby porazili 20 alebo 30 odhodlaných bojovníkov Talibanu.
Podľa Afghanistan Papers je viac než tretina príslušníkov afganských bezpečnostných zložiek buď závislá od drog, alebo zviazaná s Talibanom. Ich hlavnou starosťou nie je bezpečnosť obyvateľov, ale kšefty so zbraňami či palivom, v mnohých oblastiach ide o naskrz skorumpované jednotky, ktoré riadia warlordi ako svoju súkromnú armádu.
Američania tiež časom prichádzali na to, že nesmierne sumy, ktorými financujú platy miestnych vojakov, končia sčasti v čiernej diere - desiatky tisícov vojakov sú len imaginárnou položkou v štatistikách, o tom, kde naozaj miznú vyčlenené peniaze amerických daňových poplatníkov, najlepšie vedia afganskí velitelia.
Hlavný americký vojnový stratég Douglas Lute to v diskrétnych rozhovoroch zhodnotil lapidárne: "Máme také afganské vojenské sily, aké si zaslúžime." Americkou záplatou na rastúce problémy bolo, že zakaždým zvýšili prílev peňazí, čo bola podľa všetkého najhoršia možná reakcia.
Druhé poučenie: Mysleli sme to dobre, ale vytvorili sme korupčné eldorádo
Tak ako Američania verili, že v afganskom laboratóriu vytvoria americko-blízkovýchodnú demokraciu, verili aj na americko-blízkovýchodnú verziu kapitalizmu. Richard Kraemer, ktorý sa venoval Afganistanu v nadácii National Endowment for Democracy, v rozhovore so Sopkovými ľuďmi vysvetlil, že to bol ďalší z amerických sebaklamov: "My všetci sme mali dobré úmysly, ale boli sme poriadne arogantní. Dogmatické lipnutie na princípoch slobodného trhu viedlo k tomu, že sme neboli schopní pozrieť sa v nuansách a vybalansovane na to, čo Afganistan skutočne potrebuje."
Keď za vlády Baracka Obamu bolo zjavné, že Američania strácajú kontrolu nad situáciou, Obama poslal do Afganistanu ďalších vojakov, no okrem toho chcel pre obnovu demoralizovanej krajiny získať i srdcia bežných Afgancov. USA tak zaplavili Afganistan dolármi a odbúrali byrokraciu, aby ich bolo možné hladko míňať a investovať. V teréne pôsobiaci vojaci aj neziskovky tak dostávali rýchle peniaze, aby po celej krajine vo veľkom stavali školy, nemocnice či cesty. Lenže Kongres uvoľňoval príliš masívne množstvo peňazí a tlačil na to, aby sa ich čo najviac minulo, čo opäť vytvorilo nový typ problémov.
Vedľa prázdnych škôl, do ktorých odmietali miestni posielať svoje deti, vznikali v niektorých regiónoch nové prázdne budovy škôl. Najmä na východe Afganistanu sa tak stávalo, že opustených škôl sa neskôr zhostil Taliban a budovy pretvoril na fabriky, v ktorých sa vyrábali bomby.
Rovnako vznikali takzvané projekty duchov. Blízko Kandaháru mal byť už niekoľko rokov postavený priemyselný park so 48 firmami. No milióny dolárov vyleteli komínom a dnes už ani nikto poriadne nevie, kde sa vlastne mal ten park nachádzať.
Alebo iný príklad, síce finančne zanedbateľný, ale ilustrujúci zrážku dvoch civilizácií: Američania na jednom mieste postavili skleník za 30-tisíc dolárov, miestni obyvatelia však nevedeli, ako ho udržiavať. Napokon sa postavil náhradný skleník zo železných výstuží, ktorý konečne fungoval, americký rozpočet vyšiel na vreckových 55 dolárov.
Istá americká mimovládka vymyslela projekt verejného zdravia, ktorý chcel Afgancov naučiť, ako si umývať ruky. Miestnych to však veľmi urazilo, keďže si umývajú ruky päťkrát denne v rámci modlitbového rituálu.
Veľkým projektom v Kandaháre bolo čistenie závlahových kanálov, vidiečanom za túto prácu platili 90 až 100 dolárov mesačne. Onedlho sa však zistilo, že zo škôl odchádzajú učitelia, lebo aj oni sa zamestnávali na čistenie kanálov, kde Američania platili viac.
Podľa približných odhadov minuli USA v Afganistane za 18 rokov niečo medzi 934 až 978 miliárd dolárov. Viacerí respondenti sa Sopkovým analytikom zverili, že podľa ich názoru by bol dnes Afganistan na tom lepšie, keby Američania radšej nevydali ani dolár než takéto horibilné sumy.
Neefektivita bola len jedným sprievodným javom, tým druhým bola korupcia nevídaných rozmerov.
Ako píše na základe uverejnených dokumentov denník The Washington Post, mohutná rozvojová pomoc aj výdavky na obranu priniesli oveľa viac zdrojov, než dokázal Afganistan absorbovať, čím vznikli neobmedzené príležitosti na úplatky a podvody rôzneho druhu.
Nie vždy bola korupcia iba nechceným dôsledkom. CIA vyplácala keš warlordov, guvernérov či poslancov, aby si zaistila ich lojalitu aj prístup k potrebným informáciám. Podľa spätnej analýzy troch tisícok kontraktov v oblasti obrany, ktoré stáli dokopy 106 miliárd dolárov, skončilo minimálne 40 percent tejto sumy vo vreckách skorumpovaných úradníkov či kriminálnych gangov.
Ako podľa dokumentov povedal jeden z topdiplomatov, prekliatím Američanov je, že v Afganistane pestujú celé roky "spojenectvá so samými zlými hráčmi".
Jedným z kľúčových regionálnych spojencov USA bol do nedávnej smrti líder afgánskych Tadžikov Mohammed Fahim, ktorý zastával po zvrhnutí Talibanu post ministra obrany aj viceprezidenta. Fahim bol známy svojou skorumpovanosťou i brutalitou, popredný americký diplomat Ryan Crocker prezradil, že raz sa mu Fahim s istou nonšalantnosťou zmienil, že bol zavraždený jeden jeho ministerský kolega. Crocker sa až neskôr dozvedel, že za objednávkou vraždy mohol stáť sám Fahim, ako uviedol, "naisto som však v prítomnosti tohto muža cítil, že ide o totálne zlú osobu dokonca aj podľa afgánskych meradiel". Fahim bol za Bushovej vlády vítaný vo Washingtone so všetkými poctami.
Christopher Kolenda, ktorý slúžil ako poradca viacerých amerických armádnych veliteľov, podľa uniknutých dokumentov opísal, že afganská vláda sa okolo roku 2006 vyvinula na "samoorganizovanú kleptokraciu", v ktorej ľudia na vrchole moci plienia ekonomiku bez akýchkoľvek obmedzení a ich hlavnou prioritou nie je dobrá vláda, ale udržanie kleptokracie v nerušenej prevádzke. Kolenda ešte pre Sopkových analytikov dodal: "Z našej strany to bola čistá naivita či nedbalosť, že sme pomohli vytvoriť tento systém."
3. poučenie: Chceli sme zničiť drogy, stvorili sme drogovú veľmoc
The Washington Post na základe analýzy získaných dokumentov píše, že jedným z najväčších zlyhaní bola vojna proti drogám. Od roku 2001 USA minuli 9 miliárd dolárov na rôzne programy, ktoré mali zabrániť, aby Afganistan zásoboval svet heroínom.
Lenže nákladné opatrenia rôzneho druhu vyšli naprázdno, trendy sú čoraz horšie. Ako pripomína americký denník, podľa odhadov OSN má vyše 80 percent celosvetovej produkcie ópia pôvod v Afganistane. Makovíc, ktoré v afganskej suchej klíme mimoriadne prosperujú, sa tu dnes pestuje štvornásobne viac než v roku 2002, pestovaniu sa darí najmä v tých najodbojnejších provinciách. Afgánski farmári dosiaľ každé jedno opatrenie, motivujúce aj odstrašujúce, využili na to, aby bolo ópia ešte viac. Keď ich motivovali dotáciami, aby namiesto makovíc pestovali iné plodiny, sľúbili, že spália makovice, v skutočnosti brali dotácie na schválené plodiny a ďalej potajme zásobovali globálny trh ópiom.
Zasvätení znalci v Afghanistan Papers hovoria, že aj tu Američania podľahli sebaklamu tým, že považovali Afganistan za poľnohospodársku krajinu. Ale ako vysvetlil expert Barnett Rubin, je to optická ilúzia, "najväčším priemyselným odvetvím je vojna, potom drogy, ďalej služby, poľnohospodárstvo je dole na štvrtom alebo piatom mieste".
Američania sa pri protidrogovej vojne zamotali, lebo ten problém nevedeli rozlúsknuť: keď tvrdo zakročili proti drogám s likvidačnými akciami na poliach, popudzovali si proti sebe dedinčanov, ktorých lojalitu si zas potrebovali kupovať v boji proti Talibanu.
Todd Greentree, ďalší elitný diplomat, v dôverných rozhovoroch priznal, že hoci neustále diskutovali, ako vyriešiť túto tému, napokon boli celkom bezradní: "Bol tu rozpor medzi bojom proti narkotikám a bojom proti povstalcom, pretože veľká časť rurálneho obyvateľstva je závislá od príjmov z produkcie ópia. Teda operácie proti povstalcom, ktoré sa mali opierať o podporu obyvateľov, by sme museli zrušiť pre protidrogovú operáciu, ktorej cieľom je vykoreniť ópium."
Zverejnené Afghanistan Papers priniesli ešte jedno dôležité poučenie, ktoré vypovedá už len o samotnej Amerike. Pred desiatkami rokov by bol únik rozsiahlych dôverných dokumentov, týkajúcich sa 18-ročnej vojny, veľkých obetí na životoch aj premrhaných nákladov, škandálom roka, ktorý by otriasol inštitúciami aj verejnou mienkou.
V súčasnosti je však dôvera americkej aj západnej verejnosti vo svoje elity natoľko oslabená, že Afghanistan Papers sa nepostarali o žiaden mimoriadny rozruch. Aj preto sa do amerických dejín zapíšu skôr ako pikantná poznámka pod čiarou.
Momentálne prezident Biden oznámil začiatok odchodu Američanov z Afganistanu. 11.mája začne a skončiť ma údajne 11.septembra ... no aj keď zdanlivo začína usporiadane nikto nevie či neskončí šialeným útekom ako to bolo pri "odchode" Američanov z ich inej "veľkej vojny".
Záverečný útek Aneričanov z Vietnamu honosne nazývaný aj "Evakuácia amerických občanov, vietnamských civilistov a prominentov zo Saigonu" pomocou letectva a námorníctva USA prebiehal 29. - 30. mája 1975 a niesol krycie označenie operácia Frequent Wind. Zúčastnila sa jej 76. Commander Task Force evakuovali posledných 1 373 občanov USA
Odhady hovoria, že počas 12 rokov bojov v juhovýchodnej Ázii zahynulo viac ako milión vojakov Vietnamskej ľudovej armády, okolo 600 000 ich bolo zranených, Južný Vietnam stratil v boji okolo 250 000 mužov, na strane Američanov bolo 47 382 padlých, ďalších takmer 11 tisíc zomrelo mimo boja (pri dopravných a leteckých nehodách), vyše 10 000 zostalo nezvestných a až 300 tisíc sa vrátilo domov s rôznymi zraneniami.
Vietnamským peklom prešlo viac ako dva a pol milióna Američanov. Mnohí z nich sa ani po rokoch nemohli psychicky spamätať a okolo 60 000 z nich si zvolilo dobrovoľný odchod zo sveta. Až na milión sa počítajú straty na civilnom obyvateľstve, vrátane okolo 50 000 detí, ktoré sa narodili s rôznym postihnutím v dôsledku použitia jedovatého Agent Orange.
Okolo jeden a pol milióna obyvateľov Južného Vietnamu volilo po zjednotení s komunistickým severom emigráciu. "Pohromu vietnamskej vojny nezapríčinil spôsob, akým do nej Amerika vstúpila, ale to, že do nej vstúpila bez starostlivého zhodnotenia pravdepodobných nákladov a potenciálnych dôsledkov. Žiadny štát by nemal posielať pol milióna svojich mladých ľudí na vzdialený kontinent či dávať do stávky svoje medzinárodné postavenie a vnútropolitickú súdržnosť, pokiaľ jeho predstavitelia nedokážu definovať svoje politické ciele a neponúknu reálnu stratégiu na ich dosiahnutie," vyjadril sa americký politik, minister zahraničných vecí a nositeľ Nobelovej ceny za mier Henry Kissinger.
Len slovenskí najzaslepenejší anerikanofilovia alebo quasi diplomati šíria “optimizmus” ohľadom anerického úteku z Afganistanu. Väčšina z nich s pohnutou minulosťou v podobe pchania sa na sovietske diplomatické školy a následneho zbožňovania sovietskeho systému na večné časy... Teraz takisto zbožňujú americký systém - úprimne a oddane!