Poľské jablká hnijú na hraniciach
Poľsko je najiniciatívnejšou európskou krajinou v boji za zavedenie sankcií proti Lukašenkovmu režimu v Bielorusku. Zároveň uznalo vo "voľbách" porazenú Svetlanu Tichanovskú za novú prezidentku Bieloruska. Na jej výzvu na podporu opozície v Bielorusku vytvorením fondu pomoci vo výške 2 - 4 miliardy eur, reagovalo Poľsko a Litva. Navrhli, aby Európska únia vytvorila pre Bielorusko pomoc vo výške 1 miliardy eur, zrejme tiež ako reakciu na pôžičku Lukašenkovi z Ruska vo výške 1,5 miliardy dolárov. Samozrejme, že Poľsko navrhlo a podporuje sankcie proti Bielorusku, ktoré má Európska únia schváliť. A čo na to Lukašenko? Prijal odvetné opatrenia v podobe uzatvorenia hraníc.
Na hranici Bieloruska s niekoľkými susednými krajinami sa nahromadilo viac ako 600 kamiónov. Informoval o tom "Sputnik Bielorusko" s odvolaním sa na informácie Výboru pre štátne hranice.V pondelok 21. septembra ráno sú na viacerých kontrolných hraničných priechodoch s Lotyšskom, Litvou, Poľskom a Ukrajinou pozorované problémy s opustením Bieloruska. Napríklad na hranici s Litvou na kontrolnom stanovišti "Benyakoni" sa nahromadilo viac ako 150 nákladných vozidiel, na hraničnom priechode "Privalka" - 130. Na hranici s Poľskom na kontrolnom stanovišti "Bruzgi" sa vytvoril rad 110 ťažkých kmiónov.
Hlava bieloruského štátu Alexander Lukašenko vo štvrtok 17.9.2020 uviedol, že kvôli politickému prístupu susedných krajín k udalostiam v Bielorusku po prezidentských voľbách je Minsk nútený uzavrieť štátne hranice s Litvou a Poľskom, ako aj posilniť hranice s Ukrajinou.
Lukašenko si myslí, že "majdan" v Bielorusku je ovládaný zo Západu. Zatiaľ čo sa proti nemu v Európskej únii pripravuje zoznam sankcií, uplatnil - svoje vlastné, ktoré môžu mať dôsledky v blízkej budúcnosti.
Voľný trh sa riadi svojimi ekonomickými zákonmi, ktoré by mali determinovať politiku. Nie naopak. Keď sa J. V. Stalin pokúsil politicky "znásilniť" tieto zákony vo forme politickej ekonómie socializmu, malo to fatálne následky na ZSSR, ale aj celý socialistický tábor. Politické sankcie sa stali v súčasnosti módnou vlnou, ktorou sa populistickí politici snažia ochromiť ekonomiku "zlej" krajiny - politicky znásilniť ekonomické zákonitosti ako trhový mechanizmus, dopyt a ponuku a pod. a v dôsledku toho roztrhať dlhodobo budované obchodné vzťahy.
Keď Rusko anektovalo v roku 2014 Krym, boli na neho na výzvu USA uvalené sankcie o. i. aj Európskou úniou. Rusko odpovedalo recipročne. Rozmenené na drobné, odniesli to obyčajní ľudia. Nadávali slovenskí mliekari, francúzski výrobcovia syrov, poľskí ovocinári... Politici sa tvárili, že im to vykompenzujú. Nevykompenzovali, aspoň nie úplne. Výsledok bol, že Ruská federácia urýchlene budovala poľnohospodárstvo a potravinársky priemysel a výrazne zvýšila svoju potravinovú sebestačnosť. Na druhej strane Poľsko bolo zrazu zavalené jablkami, ktoré nemohlo vyviesť do Ruska. Aby nezhnili, hľadali sa iné formy využitia. Zvýšila sa výroba cíderu, čuča, či muštov a nakoniec si drobní výrobcovia cestičku našli aj do Ruska. Šepkalo sa, že poľské jablká, teda aspoň ich časť, prúdia do Ruska formou reexportu cez Bielorusko. Aj keď o tom oficiálne miesta vedeli, sankcie - nesankcie, čušali.
Píše sa rok 2020. Iniciatívne Poľsko pripravuje v rámci Európskej únie sankcie proti Bielorusku. Teda nie voči občanom, ale politickej garnitúre na čele s Lukašenkom. Odveta Lukašenka nenecháva na seba čakať. Zatvárajú sa hranice Bieloruska. A tak po rokoch poľské jablká opäť hnijú. Tentoraz na hraniciach s Bieloruskom. A poľský ovocinár si môže vlasy vytrhať. Alebo nakúpiť destilačné prístroje a začať páliť calvados. Politik má čas, môže tlachať, riešiť významné problémy typu vplyv dotácií na dojivosť kráv. Farmár však čas nemá. Agrotechnické termíny a prírodné zákony nepustia, hoci by politik navrhol nariadiť zákonom zákaz hnitia jabĺk, či iného ovocia.