Poprad 25. marec 1942

V septembri 1941 prijala vláda Slovenskej republiky nariadenie č. 198/1941 Sl. z. o právnom postavení Židov, nazývané aj Židovský kódex, v ktorom bola zhrnutá dovtedajšia protižidovská legislatíva a zároveň bol nanovo definovaný pojem "Žid". Nová definícia pojmu "Žid" vychádzala z rasových princípov a v jej dôsledku sa medzi prenasledovaných dostali aj osoby, ktoré predtým neboli považované za Židov. Židovský kódex tiež zaviedol pojem "židovský miešanec".

Oficiálna tlač hrdo informovala, že ustanovenia Židovského kódexu boli prísnejšie ako protižidovská legislatíva nacistického Nemecka. Židovský kódex bol s celkovo 270 §-mi najrozsiahlejšou právnou normou prijatou počas existencie Slovenskej republiky (1939 - 1945). Okrem mnohých iných obmedzení práv, nariaďoval kódex celoštátne povinné označenie Židov od 6. roku veku. Od jesene 1941 museli preto Židia žijúci na Slovensku nosiť na vrchnom odeve znak žltej Dávidovej hviezdy.

V decembri 1941 najprv súhlasil predseda vlády Vojtech Tuka s deportáciami Židov, ktorí boli slovenskými štátnymi občanmi z územia nacistickej tretej ríše do get "na východe". Nacistické operačné komandá už v tom čase niekoľko mesiacov masovo vraždili tisíce Židov na území bývalého Sovietskeho zväzu a informácie o tomto vraždení boli aj na Slovensku. Nemci pripravovali masové likvidácie deportovaných.

Na prelome rokov 1941/1942 došlo medzi predstaviteľmi nacistického Nemecka a slovenskými politikmi k dohode na deportáciách Židov zo Slovenska na územie okupovaného Poľska. Deportácie realizovalo XIV. oddelenie MV spolu s radom ďalších ministerstiev, úradov a mocenských zložiek režimu.

Už 25. marca 1942 bol z Popradu, navzdory varovaniam, ktoré dostali slovenské vládne miesta od Vatikánu a navzdory prosbám židovských predstaviteľov, vypravený prvý transport Židov zo Slovenska. Tento transport smeroval do nacistického koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz (Osvienčim).

Od 25. marca do 20. októbra 1942 bolo zo Slovenska deportovaných v 57 transportoch takmer 58 000 Židov. Pri deportáciách zohrávali kľúčovú úlohu úradníci štátnej správy na všetkých stupňoch, príslušníci Hlinkovej gardy, Freiwillige Schutzstaffel a bezpečnostných zložiek štátu.

Židia, ktorí sa pokúsili uniknúť pred deportáciami boli označení za "dezertérov" a bolo po nich vyhlásené celoštátne pátranie. V období deportácií zo Slovenska, najčastejšie do susedného Maďarska, ušlo približne 6 000 - 8 000 Židov.

V máji 1942 prijal Snem Slovenskej republiky ústavný zákon č. 68/1942 Sl. z., ktorým sa ľudáci pokúšali dať deportáciám akýsi právny rámec, a ktorým zároveň zbavili všetkých deportovaných, ako aj tzv. "dezertovaných" Židov akéhokoľvek majetku.

A ako sa k týmto aktivitám vyjadrovali "morálne" autority slovenského národa?

"(...) Ešte by som sa zmienil o jednej otázke, ktorá sa spomína, a to o otázke židovskej. Vraj, či je to kresťanské, čo sa robí. Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ale pýtam sa ja: Je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zbaviť svojho večného nepriateľa, Žida? Je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom božím, a tá láska k sebe mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko to, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život. A že Slovákovi židovský živel ohrožoval život, myslím, o tom nikoho netreba presvedčovať. (...)"

Jozef Tiso na dožinkovej slávnosti v Holíči v auguste 1942

"(...) To by bolo treba akosi rozšíriť a zverejniť, pretože v ľude sú mnohé mienky proti tej akcii. Nie sú ľudia náležite informovaní o tom. Prosil by som, aby sa dali tlačiť také brožované knižôčky (...) Židia sa snažili voči sebe budiť sústrasť. Ľudia ich ukrývali, pretože čo sa proti Židom robilo, vraj, nie je ľudské. Židia si mysleli, že každý Žid, keď opustí obec, Boh vie, čo sa s ním robilo. Nevie sa, čo dobrého konajú v tých táboroch. (...)"

biskup J. Vojtaššák na zasadaní Štátnej rady, 3. februára 1943.

Jeho postoj k Židom v Štátnej rade je ďalej zdokumentovaný v diplomatickej korešpondencii medzi Giuseppem Burziom (vatikánsky chargé d'affaires v Bratislave) a kardinálom Luigim Maglionom (vtedajší štátny sekretár Vatikánu). V jednom z listov do Vatikánu Giuseppe Burzio píše: "...Informovali ma, že na zasadaní, kde sa prediskutovala deportácia Židov, monsignor Vojtaššák namiesto toho, aby sa postavil proti nehumánnemu plánu, zaujal úplne pasívny postoj, obmedziac sa na nepodstatné námietky. Potom, v rozhovore s iným biskupom naznačil, že podľa jeho mienky by bolo lepšie, keby sa cirkevná vrchnosť nemiešala do tejto otázky, aby nekládla prekážky vláde a prezidentovi republiky, že Židia sú najhoršími nepriateľmi Slovenska, že i tak sa veci budú vyvíjať svojím smerom ... a tak ďalej."