Prečo je nás málo v NHL?

Národná hokejová liga (NHL) je najprestížnejšia hokejová liga na svete. Hrajú v nej tímy z USA a Kanady. Snom každého hokejistu je hrať v NHL. Mnohým Slovákom sa to podarilo. Menujme len S. Mikitu, bratov Šťastných, M. Šatana, M. Gáboríka, Ž. Pálfyho či Z. Cháru. Boli časy, keď v sezóne hralo v kluboch NHL okolo 25 Slovákov a dal sa z nich poskladať celkom solídny reprezentačný tím. Ej, boli časy boli, ale sa minuli. Poďme pátrať po príčinách PREČO?

V nedohratej sezóne 2019/2020 hralo v NHL aspoň 1 zápas 12 hráčov zo Slovenska, ale len 6 hráčov hralo pravidelne, zvyšných 6 hráčov väčšinou pendlovalo na farmu v nižšej súťaži AHL. Najviac našich hráčov hrá v Boston Bruins až traja - kapitán Z. Chára, brankár J. Halák a P. Cehlárik. Ďalšími sú T. Tatar v Montreal Canadiens, A. Sekera v Dalas Stars, R. Pánik vo Washington Capitals, E. Černák v Tampa Bay, T. Jurčo v Edmonton Oilers, M. Marinčin v Toronto ML. Málo nasadzovaní boli Ch. Jaroš, M. Daňo.

POROVNAJME SÚČASNÉ PODMIENKY

Priepastné rozdiely podmienok v Kanade a na Slovensku nám ukážu, prečo sme tam, kde sme. Treba povedať, že nožnice sa otvárajú a asi to nepôjde zvrátiť. V Kanade a USA je okolo 1,2 milióna registrovaných hráčov, čo je stonásobok hráčov na Slovensku. Na tituly majstrov sveta asi treba zabudnúť. Pozrime sa na problém z troch zorných uhlov: 1) infraštruktúry, 2) financovania hokeja, 3) výchovy talentov.

Infraštruktúra

V tejto sezóne realizačný tím HC Košice začal budovať komunitný klub - úzka spojitosť klub, hráči, diváci, inštitúcie a firmy v meste. Preto sa jeho zástupcovia zúčastnili stáže u účastníka NHL Edmonton Oilers. Tento klub má bohaté skúsenosti s budovaním komunitnej kultúry a sú v ňom prepojené športové a biznis ciele. Hrá tu aj slovenský hokejista T. Jurčo.

Klub bol založený v roku 1972. Najväčší rozkvet zažil v rokoch 1984 - 1990, kedy získal päťkrát Stanleyho pohár. Bola to éra, ktorú poznamenal veľký hokejista Wayne Gretzky - ikona klubu. Vlastník klubu mal predtým určité problémy s ekonomikou prenajímania starého zimného štadióna s kapacitou asi 20 000 divákov, ktorému navyše chýbala moderná infraštruktúra. 

Stará aréna Edmonton Oilers pred 4 rokmi doslúžila

Pred desiatimi rokmi vlastník klubu si uvedomil, že šport je potrebné úzko prepojiť s biznisom tak, aby na seba zarobil a zároveň sa stal súčasťou života obyvateľov. Jeho vízia je: inšpirovať fanúšikov, rozvíjať ľudí, investovať do komunity. Preto spoločnosť Edmonton Entertainment Group získala v meste pozemky a začala projektovať komplex, ktorý zahrnuje okrem Arény Rogers Place s kompletným vybavením pre hráčov na úrovni 21. storočia, tiež nákupné centrá, hotel, reštaurácie, detské športoviská včítane ľadových plôch, wellness a fitness a ďalšie. Odborníkmi bola spočítaná optimálna kapacita haly na 18 000 divákov. Celý komplex sa projektoval 6 rokov, aby ho postavili za 1 rok za 600 mil. dolárov. Už 4 roky hrajú Oilers vo svojom stánku. Celý komplex zamestnáva okolo 1 600 ľudí. Podpora štátu spočíva v daňových úľavách pre sponzorov hlavne mládežníckeho hokeja.

Zázemie Edmonton Oilers v novej Aréne Rogers Place, ktorá patrí k najmodernejším stánkom NHL(zdroj: www.hckosice.sk)

Marketing Arény a celého komplexu je vzájomne prepojený. Športová stránka, ako tréningové procesy, skauting a výber hráčov, ekonomické, organizačné, komunikačné otázky ako aj starostlivosť o hráčov, úzko súvisí s obchodnou činnosťou, ako je marketing predaja, marketing počas zápasu, réžia zápasu, práca s komunitou, technické zabezpečenie klubu, organizačná štruktúra, skúsenosti z praxe. Pri tomto prístupe nemá hokej existenčné problémy. Rodiny môžu takto tráviť celý víkend, od športovania, nakupovania, stravovania, relaxu až po večernú návštevu hokeja.

Kapacita štadiónu 18 000 bola v zápase s San Josè 7. 2. 2020 naplnená     

Takéto poňatie rozvoja a financovania hokeja je vlastné väčšine klubov. Pre názornosť uvádzame ďalší príklad, a to je hokejový klub Tampa Bay Lightning, kde hrá náš Erik Černák. Celý komplex slúži aj na zápasy NBL.  

                       Amalie Arena Tampa Bay (19 092) pred zápasom Tampa Bay Lightning - Pittsburgh Penguins 6. 2. 2020

A teraz poďme nohami na zem. Na Slovensku máme 2 zimné štadióny, ktoré spĺňali kritériá IHF pre usporiadanie hokejového majstrovstvá sveta mužov. Zimný štadión O. Nepelu v Bratislave (kapacita 10 055 divákov) a Steel aréna v Košiciach (8 340 divákov). Za účelom MS 2019 museli prejsť rekonštrukciou a pre prípadné ďalšie majstrovstvá sveta už nevyhovujú kapacitne. Teda, ak niečo dobehneme, kým sa spamätáme, svet je ďalej. Oveľa horšie sú na tom ostatné extraligové kluby. Zoberme majstra HC ´05 iClinic Banská Bystrica. Jeho zimný štadión má kapacitu 2 841 miest a otvorili ho na Vianoce 1956. Zastrešený bol v roku 1966. Ďalší úspešný celok HKM Zvolen postavil štadión v roku 1969, zastrešený bol v roku 1976. Má kapacitu 2 772 miest na sedenie a 2 600 na státie. V prípade vytrvalého sneženia mal problémy so statikou.

Zimný štadión HKM Zvolen s kapacitou 5 372 divákov

Všeobecne na našich štadiónoch chýba infraštruktúra a sú zamerané na športovú časť činnosti. Marketing je redukovaný na predaj lístkov, fan shop a zháňanie sponzorov, ktorým nevie ponúknuť protihodnotu za sponzoring. V kluboch je marketing personálne poddimenzovaný a obsadený okrajovo osobou, často so stredoškolským vzdelaním. Možnosti iného vyžitia, poprípade stravovania sú redukované na "studené párky s teplým pivom", ktorého kvalita alebo výkon "miláčikov" často prinútia fanúšika, aby ho vylial na hlavy priaznivcov súpera.

Nežná revolúcia nebola ku kolektívnym športom milosrdná. Zimné štadióny dovtedy vlastnili kluby alebo mestá. Kluby sa osamostatnili a mesta začali podnikať - pýtať nájom. 

Povestným klinčekom do rakvičky potom bola zmena financovania športu a redukcia financií na šport po rozdelení ČSFR. Kým predtým určitá časť príjmu zo štátnych lotérií išla priamo do rozpočtovej kapitoly šport cez SZTV, za ministrovania B. Schmögnerovej v roku 2001 štát zrušil SZTV a presmeroval tieto financie do rozpočtu priamo s tým, že šport bude financovať cez kapitolu ministerstva školstva. Dobrý strýčko štát sa tak "postaral", že nebolo v športe peňazí na nič. Rozdiel je vidno v porovnaní s Českom, o svete nehovoriac.

Zastarané, zhrdzavené haly, preborené strechy pod ťarchou snehu, nedostatok ľadových plôch, to je opak toho, čo sa deje v Kanade, ale aj napríklad v Česku, či vo Švajčiarsku. Každý dá za pravdu, že bez ľadu sa nedá trénovať, ani hrať hokej. Na hrboľatom ľade sa technike, ani rýchlosti nenaučíš. Veľkou chybou je, že štát nepodporuje sponzoring do športu, napríklad daňovými úľavami.

Financovanie hokeja

Za socializmu boli telovýchovné jednoty, ktoré združovali oddiely a boli podporované jednak zväzom telesnej výchovy, ale aj mestom a významnými podnikmi. Potom bol logický vývoj, že v najväčších mestách sa hrala prvá liga, druhá liga v menších mestách a v obciach sa hral hokej na prírodnom ľade. Talenty sa tak postupne mohli prepracovať vyššie. Celoštátnu hokejovú ligu ČSSR hral len Slovan Bratislava, neskôr pribudla Dukla Košice, atď. Mladí mali métu - raz hrať za Slovan, Duklu Jihlava, Spartu, či VSŽ Košice.

Pri vznikaní domácej vrstvy kapitalistov došlo k zmenám. Niekedy aj v malých dedinách sa hral veľký futbal. Život hokeja bol spätý s ľadovými plochami, a tak nebolo možné založiť napr. HC Bajč. Zimné štadióny získali mestá alebo skupiny osôb, ktoré pýtali nájom. Osirelých klubov sa ujali majitelia, väčšinou z radov zbohatlíkov a oligarchov. A tak nasledovali vzlety a pády, napr. Skalice, Žiliny, Piešťan, Liptovského Mikuláša, Prešova a ďalších. Až na výnimky prestala podpora mládežníckych družstiev. Snom hráčov už nebolo hrať za Slovan a podobne, ale hrať za klub, kde si zarobím a možno budem mať aj peniaze. Pravidelným folklórom bolo vyrovnávanie dlhov pred začiatkom sezóny, aby klub získal licenciu. Až na niekoľko výnimiek, ktorí zostali verní svojmu klubu, väčšina hráčov sa stala pendlermi a v priebehu niekoľkých rokov hrali skoro v každom klube na Slovensku. Žiadne veľké ciele - len hrať hokej a prežiť. Alebo "mignúť" do Čiech, severských štátov, ale aj Talianska, či Francúzska, kde dostali pravidelne peniaze. Alebo skončiť ako 28-ročný dvojnásobný majster Slovenska.

Nejasné boli aj pohnútky majiteľov, prečo to robili. A tak sa ľudia prikláňali k názoru, že asi niektorí takto "perú" peniaze. Mnohí z nich boli aj developeri. Prečo niekoho nenapadlo tak, ako je to v prípade Edmontonu, urobiť komplex biznis model prepojený so športom? Napríklad s majiteľom arény urobiť združenie, kde by bol aj hokejový klub a využívať arénu na športové, kultúrne a ďalšie účely. Samozrejme každá zo zložiek by musela donášať pridanú hodnotu, či synergický efekt. Alebo v rámci developerského projektu zahrnúť výstavbu multifunkčného športoviska, tréningových a relaxačných zón. Že sa to dá, ukazuje projekt Športové centra v Šamoríne, pri ktorom napadá otázka: "Je toto na Slovensku?"

Samozrejme, že za takýchto podmienok, s vlažným prístupom štátu, sa nedalo a nedá hromadne vychovávať hráčov, o ktorých by bol záujem v NHL. Česť výnimkám.

Výchova talentov

Počas existencie ČSSR nebolo možné, až na výnimky, hrať NHL. A preto, keď sa otvorili hranice, skauti NHL sa predbiehali vo výbere našich hokejistov, ktorí boli majstrami, či medailistami z majstrovstiev sveta.

Výber talentov bol systémový na masovej báze. V šesťdesiatych rokoch sa na každom rybníku, väčšej mláke celé dni hral hokej. K dispozícii boli tiež ľadové plochy v školách a obciach od novembra do marca na báze prírodného ľadu. Talenty boli vyberané už na školách, väčšinou sa venovali aj letným športom. Najlepší išli do hokejových tried. Mali svoje idoly ako Golonka, Nedomanský, Starší a ďalších, ktorým sa chceli vyrovnať. Obrovskú úlohu zohrávala základná vojenská služba, keď chlapci boli v prijímači vyberaní v prvom rade do Dukly Jihlava, potom Dukly Košice, nasledovali Litoměřice a neskôr Dukla Trenčín. Tu pod vedením najlepších trénerov dosahovali počas dvoch rokov nebývalý rast. Len spomeňme v Dukle Košice mená Brunclík, Koláth, Holeček, Macháč. Treba zdôrazniť, že slovenský hokej prenikal do celoštátnej ligy pomaly, aby v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch exceloval majstrovskými titulmi. Bola to éra Lukáčovcov, či Šatana, Gáboríka, Cháru, Pálfyho, Demitru, Hossovcov, Libu a ďalších.

Po otvorení hraníc po nich siahli kluby NHL, až sa ich počet vyšplhal na úctihodných dvadsaťpäť.

Zmenou pomerov a majiteľov klubov v ére kapitalizmu bol tento systém rozbitý:

  • niektorí majitelia držali mládežnícke družstvá len z povinnosti
  • v niektorých mestách sa zrušili hokejové triedy
  • postupný vývoj talentov bol narušený
  • pri výbere a výchove talentov boli diskriminovaní chudobnejšie talenty
  • vzrástla úloha rodičov pri plánovaní kariéry s pozitívnymi ale aj negatívnymi vplyvmi
  • do procesu kariéry mladých chlapcov vstúpili hráčski agenti, ktorí sa snažia za vidinou zisku umiestniť chlapcov už vo veku 13 - 14 rokov v cudzom prostredí, kde väčšinou vyhoria
  • v tréningovom procese mládeže neboli donedávna využívaní najlepší tréneri, tí starší, sa skoro vôbec nevenovali vzdelávaniu a vlastnému rozvoju

Cieľom mladých hokejistov, a hlavne ich rodičov, sa stala NHL. K výchove hráčov pre NHL určite neprispieva fakt, ktorý konštatovalo ministerstvo školstva SR, že v posledných rokoch klesá pohybová výkonnosť detí, a to až tak, že v niektorých triedach je viac necvičiacich ako cvičiacich. Ak k tomu pripočítame nedostatok ľadových plôch a drahú výstroj, hokej sa stáva dostupným len vďaka rodičom, ktorí na to majú. Očakávajú, že za túto investíciu v budúcnosti získa ich dieťa v budúcnosti džob a finančné zabezpečenie. To však nie je možné na Slovensku. Preto sa oči upierajú na NHL.

Táto skutočnosť a ziskuchtivosť agentov zapríčinia, že ak vyskočí talent, je snaha ho draftovať do NHL, alebo už vo veku 13 - 14 rokov poslať do cudziny, hoci nie je na to vyzretý. Možno by stačila ešte rok domáca extraliga a potom Švédsko, a tak Kanada. Hráč je ale "hodený" do NHL, aby nakoniec skončil v nižšej lige AHL. Aj tu je málo Slovákov, momentálne asi 12.

V snahe riešiť situáciu zväz hokeja zaradil do našej extraligy juniorov. Bol to výber talentov do 20 rokov z celého Slovenska, ktorý mal vytvorené optimálne podmienky. V roku 2014 sa zišiel výnimočný ročník a výnimočný tréner E. Bokroš. Na majstrovstvách sveta 2014-15 títo hráči urobili výnimočný výsledok - bronzové medaily. Ich rating šiel prudko hore. Mysleli sme si, že o reprezentáciu máme postarané. Odvtedy sme sa vrátili k štandardu a na majstrovstvách obsadzujeme síce prvé miesto, ale odzadu.

Ako dopadli hráči, ktorí, podľa nášho názoru, ešte neboli pripravení na náročné seniorské súťaže? Z najtalentovanejšieho M. Réwaya sa vinou rôznych okolností stal "bludný Holanďan", aby nakoniec skončil v Poprade. Jaroš, Cehlárik, Bondra zahrali v NHL, ale väčšinu časutrávili alebo trávia v AHL. Jediným, ktorý sa uchytil a od 16 rokov hral za HC Košice, kde aj výkonnostne dozrel, je E. Černák, ktorý patrí k oporám Tampa Bay. Veľa hráčov ostalo na Slovensku, niektorí sú v Čechách.

Rezultát:

  • v NHL hrá v súčasnosti 12 hráčov zo Slovenska, ďalší dvaja Gáborík a Hossa laborovali so zranením
  • Chára, Tatár, Sekera a Halák sú poslední mohykáni zlatej generácie
  • Jaroš, Pánik, Marinčin, Fehérváry, Černák, Jurčo, Daňo, Cehlárik sú produktom už novej generácie, ktorá výnimočne zažiarila na MS juniorov 20 v roku 2014-15
  • len Erik Čermák z Tampa Bay Lightning hral v tejto sezóne pravidelne a podával dobré výkony, ostatní väčšinu zápasov odohrali na farme

Erik Černák, obranca Tampa Bay

Zhrnutie:

  • Úzkoprsé chápanie hokeja ako samostatnej športovej činnosti sa prežilo a je na škodu jeho rozvoju. Vo svete sa hokej čoraz viac stáva súčasťou biznisu veľkých korporácií s úzkym prepojením športovej činnosti a marketingu. Tomu zodpovedá aj infraštruktúra.
  • Absencia podpory štátu sponzorom hokeja (napr. daňovými úľavami), a naopak Schmögnerovej "reforma" financovania športu bola zásadným krokom, ktorý znamenal finančné a investičné podvýživenie športu, z ktorého sa tak skoro nespamätáme.
  • Zlatá generácia Slovákov v NHL bola výsledkom výchovy mladých hokejistov za bývalej ČSSR, do NHL odchádzali ako vyzretí hokejisti.
  • Zníženie pohybovej výkonnosti žiakov, zastaraná infraštruktúra, rozpad systému výchovy talentov, socio-ekonomická diskriminácia talentov majú za následok, že nová zlatá generácia v NHL nehrozí.
  • Neustále klesá počet registrovaných hráčov.

Pokiaľ by nastali v slovenskom hokeji zásadné zmeny, výsledky v podobe väčšieho zastúpenia v NHL môžeme očakávať o 15 - 20 rokov. Dovtedy zabudnime. Samozrejme, že vyskočia výnimky. Treba si uvedomiť, že domáce zdroje NHL sú obrovské. V Kanade je 722 tis. registrovaných hráčov, v USA 533 tis., na Slovensku 11,5 tisíc. Na zamyslenie je, že v Česku je 109 tisíc registrovaných hráčov, a teda aj rádovo viac hráčov v NHL.