Pred 80 rokmi prebiehala “malá bezvýznamná bitka” - pri Moskve

"Neúspech nemeckého plánu obkľúčiť a dobyť Moskvu." Toto bolo vyhlásenie Sovietskeho informačného úradu, ktoré oznámil pred 80 rokmi 13. decembra 1941. Teda týždeň po tom, čo Červená armáda spustila protiofenzívu. Dátum jej začiatku je však nejednoznačný. Bol určený na 5. decembra, keď Kalininský front prešiel do ofenzívy, resp. tiež na 6. decembra, keď západný a juhozápadný front zaútočil na nemecké pozície.

Táto nekonzistentnosť je zrejmá, keď sa pozrieme na mapu. Nemci v momente svojho maximálneho postupu atakovali Moskvu poloblúkom - zo severozápadu na juhozápad. Zámerom bolo vziať mesto do klieští, čím by sa uzavrel obkľučujúci kruh.

Zároveň však nepriateľ (v tomto prípade sovietska strana) dostala príležitosť zasiahnuť na bokoch predĺženého frontu. Najmä, ak sa objavili náznaky, že ofenzíve došiel dych. Presne to urobil generál Žukov, ktorý Nemcom zasadil sériu úderov na rôznej časti oblúka.

A už 16. decembra 1941 bola vydaná Hitlerova smernica. "Organizácia oddielov... Vypáľte obývané lokality! Držte obranu a bojujte do posledného. Neustupujte dobrovoľne, ani krok späť. Držte front do posledného vojaka... Velitelia a dôstojníci osobne ovplyvňujte jednotky. Urobte všetko pre to, aby ste ich prinútili držať svoje pozície a aby kládli fanaticky tvrdohlavý odpor nepriateľovi, ktorý prerazil na bokoch."

Poriadny kontrast k predchádzajúcim mesiacom východnej optimistickej kampane wehrmachtu.

Navyše, spätne nemeckí generáli priznali, že v tomto prípade mal Hitler pravdu. Jeho "fanatický rozkaz, ktorý nútil vojakov držať sa v každej pozícii aj v tých najnepriaznivejších podmienkach", bol vysvetlený tým, že "Hitler inštinktívne pochopil, že akýkoľvek ústup cez sneh a ľad v priebehu niekoľkých dní by viedol ku kolapsu celého frontu a potom by nemeckú armádu postihol rovnaký osud ako Veľkú armádu Napoleona." Paralely s rokom 1812 boli u Nemcov všeobecne obľúbené. A to dokonca dodnes.

Dnešné nemecké noviny doslova reprodukujú opisy hroznej ruskej klímy čerpané z memoárov účastníkov východného frontu doslovne. Najprv monštruózne topenie, ktoré zmenilo všetky cesty na nepriechodný močiar, potom nemenej strašné mrazy. Autá a tanky neštartujú, lokomotívy neťahajú, zásobovanie kolabuje a o utrpení vojsk škoda hovoriť.

Čo zase reprodukuje napoleonskú myšlienku "Smrť Veľkej armády spôsobil iba teplomer, nie bajonet".

Samozrejme, klíma v Rusku by mohla byť miernejšia a lepšia. Tu je však potrebné poznamenať dve veci. Po prvé, trpeli tým nielen Nemci, ale aj Rusi. Generál Frost (Mráz) nerozlišuje medzi Nemcom či Rusom. Mimochodom, v ťažení v roku 1812 utrpela ruská armáda pri zdanlivo víťaznom pochode k hraniciam veľmi citeľné straty: zo 130 tisíc sa do Vilna dostalo 27 tisíc.

Po druhé, ruská klíma nie je vojenským tajomstvom. Ak sa nemecké velenie neobťažovalo pripraviť pre jednotky zimné uniformy a zimné pohonné hmoty a mazivá do techniky, mohli si za to sami, a už vôbec nemajú čo vyčítať chudákovi generálovi Frostovi.

Nemeckí generáli však nevinili len klímu, ale aj nedostatky hitlerovského velenia. Po začatí vojny totiž wehrmacht viedol ofenzívu v troch odlišných smeroch: na sever (Leningrad), na juh (Ukrajina a Kaukaz) a priamo na východ, teda na Moskvu. Navyše sa Hitler nevedel nijako rozhodnúť, ktorý smer považovať za hlavný. V počiatočnej fáze vojny, keď mal skúsený a disciplinovaný wehrmacht všetky prednosti, nebol pre Nemcov úder na všetkých frontoch taký deštruktívny - sily bolo vo všetkých smeroch dosť. No akonáhle začali chýbať, tento zásadný prepočet mal na neho negatívny dopad.

Nech je to akokoľvek, práve v týchto decembrových dňoch roku 1941 utrpel wehrmacht prvú vážnu porážku v celej histórii svojej existencie. A to nielen pri Moskve, kde Nemcov vytlačili 150-200 kilometrov od hlavného mesta. Čo však nie je až tak veľa.

Nevydaril sa tiež útok u Tichvin , ktorý neumožňovali Nemcov blokovať Leningrad úplne nepreniknuteľným dvojitým kruhom. Utrpenie obyvateľov bolo hrozné, úmrtnosť od hladu dosiahla vrchol vo februári 1942, ale mesto prežilo.

A na juhu došlo k protiofenzíve. Podarilo sa znovu dobyť Rostov na Done, bol urobený pokus o návrat východného Krymu (obojživelné útočné sily v Sudaku, Koktebeli, Feodosii a Kerči).

Na pár zimných mesiacov prešla iniciatíva do rúk Červenej armády, čo tiež veľa znamenalo. Dovtedy ofenzíva patrila do monopolnej výbavy wehrmachtu.

Ale zlom vo vojne, o ktorom už snívala sovietska generalita(zdá sa, že aj samotný Stalin), sa nekonal. Pred vojskami bolo hrozné leto 1942, katastrofa južného frontu a nemecká pri Stalingrade. Nepriateľ bol stále veľmi silný.

A predsa vtedy na snehobielych poliach pri Moskve po prvý raz zasvietilo vzdialené svetlo víťazstva. Temnota ešte nepominula, ale trochu sa rozplynula. Je dobré, zvlášť v dnešnej dobe, si pripomenúť, čo sa pred 80 rokmi v Európe dialo, kto rozpútal vojnu a ako trpeli a hynuli milióny ľudí na jednej či druhej strane.