Tisov výtvor ako realizácia prvej etapy Hitlerovho postupného plánu na genocídu slovenského národa

14.marca 1939 vznikol Slovenský štát. Jeho vznik a existencia krátkych 6 rokov priniesli na svet množstvo mýtov, s ktorými bývalí ale i dnešní klérofašistickí pohrobkovia chcú najmä do vedomia našej mládeže vniesť ilúziu o tomto nemecko nacistickom výtvore a tak ospravedlniť jeho zločiny a naopak pošpiniť najsvetlejšiu novodobú historickú udalosť slovenského národa - Slovenské národné povstanie.

Samostatné Slovensko nebol dlhé roky budovaný sen

Mýtus o vojnovej Slovenskej republike sa začal rodiť hneď v prvý deň existencie nového štátu - 14. marca 1939. Jeho prvý premiér Jozef Tiso tlmočil poslancom slovenského snemu výhražné ultimátum Adolfa Hitlera na odtrhnutie sa od Prahy a "bleskové" vyhlásenie samostatnosti. Nový štát vznikol teda ako vedľajší produkt nacistickej agresie voči Česko-Slovensku. Pavol Čarnogurský, jeden z priamych účastníkov tohto aktu, vo svojich spomienkach napísal: "Každý z nás vedel, že vyhlásením slovenskej samostatnosti sa staneme len nástrojom Hitlera, nie vyjadrovateľom vôle národa." Napriek tomu premiér J. Tiso už vo svojom večernom rozhlasovom prejave vedome začal vytvárať legendu, keď občanom tvrdil, že "štát sa zrodil z politickej vôle národa vládnuť sám nad sebou na celej čiare, neodvisle od kohokoľvek". Citované zdôvodnenie bolo účelovým propagačným klamstvom. Napriek tomu sa v nasledujúcich šiestich rokoch systematicky a nespočetnekrát opakovalo v najrôznejších podobách. Stalo sa hlavným ideologickým a propagandistickým pilierom zdôvodňovania existencie samostatnej Slovenskej republiky. Mimochodom, sám J. Tiso v novembri 1942 v užšom kruhu funkcionárov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) pred prekvapenými účastníkmi zhromaždenia vyhlásil: "Za bývalej Česko-Slovenskej republiky nikdy Slováci o štátnej samostatnosti nehovorili, ani za ňu nebojovali. V minulosti bol poctivý Slovák ten, ktorý za samostatný slovenský štát nepracoval, lebo každý bol presvedčený, že by takto národ prišiel do nešťastia. Nefalšujme históriu, pridržiavajme sa pravdy! Za samostatný slovenský štát bojovali v minulosti len janičiari a zradcovia a tých sme všetci odsudzovali."

Ak by štát nevznikol, Slováci by zanikli. Naozaj?

So vznikom slovenského štátu sa spája nielen oslavný, ale aj obranársky mýtus. Podľa neho, ak by v marci 1939 neboli vtedajší vládni činitelia splnili Hitlerovo ultimátum, viedlo by to vraj k fyzickému zániku slovenského národa. Možno konštatovať, že vyhlásenie samostatného štátu bolo vtedy asi jediným reálnym, hoci vynúteným riešením vtedajšej neistej a frustrujúcej politickej situácie. Potenciálne rozparcelovanie slovenského územia jeho tromi neprajnými susedmi (Nemeckom, Maďarskom a Poľskom) by prinieslo tunajším obyvateľom veľa utrpenia a poníženia, no rozhodne by neznamenalo zánik slovenského národa.

Apokalyptický mýtus o hroziacom zániku národa sa v ľudáckej propagande výrazne oživil v posledných dvoch rokoch existencie slovenského štátu. Intenzita tohto mýtu rástla priamoúmerne s približujúcou sa vojenskou porážkou nacistického Nemecka, jeho spojencov a satelitov, medzi ktorých patrila aj vojnová Slovenská republika. Spomínaný mýtus sa hojne využíval aj v nenávistnej propagande voči protifašistickému odboju a osobitne proti Slovenskému národnému povstaniu. Tragickým paradoxom je, že v utajovaných nemeckých dokumentoch sa predpokladalo, že v prípade víťazstva tretej ríše vo vojne nacisti nerátali s ďalším trvaním satelitného štátu ani s existenciou slovenského národa. Ten mal byť podľa šialených likvidačných plánov germanizovaný pomocou tunajšej nemeckej menšiny. Nevyhovujúci príslušníci z radov inteligencie alebo rasove menejcenní a neprispôsobiví slovenskí obyvatelia sa mali vysídliť na práce do východných území. V dobovej nacistickej terminológii a praxi to znamenalo "konečné riešenie", t. j. fyzickú likvidáciu, v lepšom prípade zotročenie.

Na margo údajnej kapitulácie

Z hľadiska štátoprávneho sa rodili aj ďalšie mýty. Jeden z nich tvrdí, že protifašistický odboj, ktorý vyvrcholil povstaním na jeseň 1944, bol zradou slovenského národa, keďže vraj zapríčinil zánik slovenského štátu. Ten však bol predurčený k zániku prinajmenšom už od roku 1941, keď mocnosti antihitlerovskej koalície za jeden zo svojich vojnových cieľov označili aj obnovu Československa. (Nehovoriac o tom, že okrem zahraničného odboja malo práve SNP veľký podiel na tom, že sa Slovensko mohlo po vojne zaradiť medzi víťazné krajiny.)

Do tohto okruhu mýtov patrí aj umelá konštrukcia, ktorú sformuloval prvý minister zahraničia ľudáckej vlády Ferdinand Ďurčanský. Vo svojich povojnových prácach tvrdil, že slovenský štát po právnej stránke vlastne nikdy nezanikol a jestvuje ďalej. Zrejme tak sa zrodila aj legenda, že jeho viacerí ministri na čele s posledným premiérom Štefanom Tisom v rakúskom Kremsmünsteri 8. mája 1945 podpísali kapitulačný akt medzi Slovenskou republikou a vládou Spojených štátov amerických. Treba povedať, že je to nezmysel, lebo USA nikdy neuznali diplomatickou alebo nejakou inou cestou existenciu slovenského štátu. Takže s ním nemohli ani uzavrieť žiadny medzinárodne platný diplomatický kapitulačný akt. Dokonca nezobrali na vedomie ani fakt, že v decembri roku 1941 Slovenská republika vyhlásila Spojeným štátom americkým vojnu. Okrem toho, zverejnený text tohto "kapitulačného" dokumentu neobsahuje žiadnu zmienku o údajnej kapitulácii. Jeho slovenskí signatári v ňom iba žiadali prítomného amerického generála Williama A. Colliera, aby americká armáda vzala pod ochranu autorov dokumentu a ďalších slovenských politických utečencov s rodinami. Ani tejto požiadavke sa však nevyhovelo, lebo americké okupačné vojenské i civilné úrady v Nemecku vydali do Československa (pokiaľ sa im nepodarilo skryť) takmer všetkých vysokých reprezentantov ľudáckeho režimu vrátane signatárov spomínaného dokumentu.

Hospodársky zázrak sa nekonal

Iná obľúbená legenda zas predstavuje ľudácky štát ako "ostrov pokoja a hojnosti" vo vojnou zachvátenej Európe. Dokonca domácu peňažnú menu nazýva "stredoeurópskym dolárom". Je pravdou, že z hľadiska ekonomického a sociálneho bola na Slovensku - oproti mnohým satelitným a najmä priamo okupovaným krajinám - relatívne stabilizovaná situácia, aj keď sprevádzaná rastúcimi zásobovacími ťažkosťami. Odstránil sa aj dlhodobý problém spoločnosti - masová nezamestnanosť, prijali sa niektoré populárne sociálne opatrenia. Treba si však uvedomiť, že to bolo možné len jednak vďaka stúpajúcej vojnovej konjunktúre, jednak preto, že každý rok odchádzali zo Slovenska desaťtisíce slovenských robotníkov na trvalé alebo sezónne práce do tretej ríše. Ich mzda bola oproti domácim podmienkam omnoho vyššia, lebo platy im vyplácala Slovenská národná banka, ktorá musela rešpektovať nacistami nanútený pomer medzi ríšskou markou (RM) a slovenskou korunou (Ks) v nevýhodnom pomere 1 RM k 10 Ks, hoci reálny pomer bol 1 : 5. Tento faktor ovplyvňoval aj všetky oficiálne nemecko-slovenské hospodárske a obchodné vzťahy, ktoré trvale poškodzovali slovenskú ekonomiku, lebo nemecká strana neplatila za dovezené tovary zo Slovenska, ale svoje dlhy voči satelitnému štátu pripisovala na tzv. clearingový účet. Na konci existencie vojnovej Slovenskej republiky jej Nemecko dlhovalo obrovskú sumu - 11 miliárd korún, čo bežní obyvatelia vtedy ešte nemohli vedieť a bezprostredne pociťovať. K spomínanej sume treba prirátať ešte 280 miliónov korún, ktoré štát musel zaplatiť Nemecku ako tzv. osídľovací príspevok za deportáciu slovenských židov do nacistických vyhladzovacích táborov. Za každú osobu sa platilo 500 ríšskych mariek (5000 slovenských korún).

Hospodárske straty štátu prudko rástli v poslednom roku vojny, hlavne od jesene 1944, keď nacistické jednotky obsadili slovenské územie. Odvtedy Nemecko svojvoľne rekvirovalo a násilne odvážalo z krajiny rôzne tovary, suroviny, potraviny, celé továrenské zariadenia, živý i mŕtvy inventár - vyhlásiac to všetko za vojnovú korisť, hoci satelitný slovenský štát bol zmluvným spojencom tretej ríše, ktorá prevzala nad ním ochranu. Navyše, nemecké jednotky pri svojom ústupe systematicky ničili tunajšie komunikácie a dopravné prostriedky, kde došlo k stámiliónovým škodám.

Režim slovenského štátu nebol mierny

Mýty sa, prirodzene, dotkli aj charakteru režimu, ktorý sa idealizoval protirečivým politologickým novotvarom "vojnová autoritatívna demokracia" (niečo ako kvadratúra kruhu!). V skutočnosti sa v Slovenskej republike nastolil totalitný režim s viacerými špecifickými fašistickými prvkami, prebranými z iných totalitných režimov - najmä z hitlerovského Nemecka.

Bola povolená iba jedna slovenská politická strana - HSĽS, ktorá kontrolovala celý verejný život v štáte a svoju vedúcu úlohu si zakotvila aj v ústave. Podľa zahraničných fašistických vzorov vznikali administratívne a represívne mocenské inštitúcie, akými boli napríklad Ústredný hospodársky úrad na riadenie arizačného procesu, osobitné židovské oddelenie pri ministerstve vnútra, Úrad propagandy, Hlinkova garda, sieť koncentračných táborov internačného, resp. pracovného charakteru, kde boli bez riadneho súdneho rozhodnutia a na neurčitý čas väznení skutoční alebo iba fiktívni či potenciálni odporcovia režimu, resp. občania s "nevhodným" rasovým pôvodom. Vládna garnitúra vydávala a v praxi realizovala desiatky antidemokratických právnych noriem, ktorými diskriminovala a prenasledovala nielen jednotlivých občanov, ale aj celé skupiny obyvateľov. Hrubo tak porušovala ústavu vlastného štátu. Otvorene to vyjadril Jozef Martinka, vedúci legislatívneho odboru pri predsedníctve vlády: "Rovnaké zákony pre všetkých ľudí môžu platiť len vtedy, ak sú všetci toho istého náhľadu a tých istých mravných zásad. Preto nemôžu platiť rovnaké zákony pre židov a ostatných, lebo židia nie sú viazaní piatym Božím prikázaním ,nezabiješ'."

Citované slová uverejnila oficiálna tlač v septembri 1941, bezprostredne po vydaní vládneho nariadenia 198/1941 Sl. z., známeho pod menom Židovský kódex, ktorý je považovaný za jednu z najsurovejších antisemitských právnych noriem v moderných dejinách Európy, porovnateľnú so známymi nacistickými norimberskými zákonmi. Kódex, podobne ako celý proces holokaustu na Slovensku v rokoch 1939 - 1945, je vari najčastejším objektom, okolo ktorého opakovane vznikajú najrôznejšie, ako aj tie najabsurdnejšie či najbizarnejšie mýty dotýkajúce sa dejín vojnovej Slovenskej republiky a jej prezidenta.

Tiso ako záchranca židov?

Medzi nimi sa sústavne živí napríklad legenda, že J. Tisovi v Jeruzaleme odhalili sochu či pamätnú tabuľu ako prejav vďaky za údajnú záchranu slovenských židov. Toto cynické tvrdenie doteraz nikto nezdokumentoval nejakým dokladom alebo fotografiou. Legenda však už žije vlastným životom a plodí ďalšie mýty. Medzi nimi sa objavuje tvrdenie, že J. Tiso nepodpísal Židovský kódex na znak nesúhlasu s jeho obsahom. To, že ho nepodpísal, je pravda - táto legislatívna norma totiž mala formu vládneho nariadenia, ktoré prezident ani nemal právo popisovať. 

J. Tiso však ako premiér podpísal všetky antisemitské vládne nariadenia a po zvolení za prezidenta (26. októbra 1939) všetky protižidovské zákony - vrátane ústavného zákona o vysťahovaní židov z územia Slovenskej republiky a zbavení ich štátneho občianstva.

Iným veľmi šíreným mýtom je hrubé falšovanie počtu výnimiek spod Židovského kódexu, ktoré prezident udelil prenasledovaným osobám. Často sa tvrdí, že výnimkami chránil 30- až 40-tisíc prenasledovaných obyvateľov. Je to legenda nezodpovedajúca historickým faktom, ktoré dokazujú, že prezidentských výnimiek bolo okolo 1000 a chránili asi 4- až 5-tisíc osôb, lebo výnimka sa vzťahovala aj na najbližšiu rodinu jej nositeľa. V tejto súvislosti sa však vynárajú otázky: “Pred akým režimom a štátom chránili prenasledovaných prezidentské výnimky? Kto stál na čele režimu tohto štátu a verejne schvaľoval kruté antisemitské opatrenia, zdôvodňujúc ich navyše tým, že sú v úplnom súlade s kresťanským učením?”

O hromadnom vraždení deportovaných sa vedelo

Mýty sa dotýkajú tiež najcitlivejšej a najbolestnejšej stránky holokaustu na Slovensku: deportácií židov do nacistických táborov smrti. Tvrdenie, že vtedajší predstavitelia slovenského štátu nevedeli, aký osud čaká deportované osoby v ich "nových domovoch", je prinajmenšom alibistické, nepravdivé. Na Slovensku sa vtedy síce ešte nemohlo vedieť o mechanizme a detailných spôsoboch doslovne priemyselného vyvražďovania v táboroch smrti. Prezident, vláda, poslanci či iní vysokí funkcionári režimu však dostávali prinajmenšom od roku 1941 priamou alebo nepriamou cestou informácie o hromadnom vraždení židov na území obsadeného Poľska a na okupovaných územiach vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Tieto hrozné správy prinášali vysokí dôstojníci i obyčajní slovenskí vojaci nasadení na východnom fronte. Aj diplomatická pošta z Vatikánu tvrdo kritizovala slovenskú vládu za jej antisemitskú politiku, ktorá dostala rasový základ. Protestovala aj proti násilnému vysťahovaniu židovských obyvateľov, naznačujúc ich skutočný tragický osud "v nových domovoch".

Nie je žiadny dôkaz o tom, že vláda a prezident v októbri 1942 zastavili deportácie, lebo sa dozvedeli o skutočnom osude vysťahovaných slovenských židov. Režim medzi marcom a októbrom roku 1942 násilne vysídlil takmer 58-tisíc židovských obyvateľov, ktorí sa po strate príjmu a majetku zrazu stali nepríjemnou sociálnou záťažou pre štát. Navyše, je šokujúce, že v novembri 1944 J. Tiso vo svojom liste pápežovi Piovi XII. tvrdil, že židia sa mali počas existencie slovenského štátu dobre, no napriek tomu vyvolali proti nemu ozbrojené povstanie. Ich vysťahovanie odôvodňoval ďalšou lžou, lebo židia podľa jeho slov vraj odchádzali iba na práce, podobne ako slovenskí robotníci. Na Slovensku zostalo po prvej vlne deportácií v roku 1942 asi 22-tisíc pre štát ekonomicky dôležitých židov, ktorí tu do jesene 1944 žili zväčša pod ochranou hospodárskych výnimiek alebo v tunajších pracovných táboroch a strediskách, ale aj ilegálne s falošnými dokumentmi. Kde teda bolo tých 30- až 40-tisíc prezidentských výnimiek?!

Antisemitmi len na nátlak hitlerovského Nemecka?

Pri téme riešenia židovskej otázky sa často vyťahuje ďalší ospravedlňujúci mýtus: všetky antisemitské opatrenia sa vraj robili iba na nátlak hitlerovského Nemecka, lebo keby sa mu slovenský štát nepodvolil, tak nacisti obsadia jeho územie už v roku 1941 alebo 1942. Je nesporné, že nemecký vplyv a nátlak nepochybne existoval, ale rozhodujúcu úlohu tu zohrala iniciatíva, "nadpráca" a záujmy totalitného režimu. Spomedzi nepreberného množstva dôkazov o primárnej zodpovednosti vojnového štátu za tragédiu jeho židovských občanov možno uviesť citáty z vystúpení poslancov, ktoré odzneli pri schvaľovaní jedného z antisemitských zákonov na pôde slovenského snemu v roku 1940: "Celý kultúrny (sic!) svet na čele s veľkým Nemeckom radikálne rieši židovskú otázku, v čom nesmie zaostať ani Slovensko. Nastúpili sme túto cestu pri plnom vedomí toho, čo v tejto veci podnikáme, nastúpili sme ju s pevným odhodlaním, že sa nebudeme pozerať na postoj, ktorý k nášmu podnikaniu zaujímajú rôzni pseudohumanisti. Nebude nás mýliť ani nesprávne a falošné argumentovanie, že naše počínanie v tejto veci je nekresťanské." Podobných argumentov dokumentujúcich jednoznačnú zodpovednosť vládnej garnitúry ľudáckeho režimu, vrátane prezidenta, nevraviac už o nenávistnej propagande, sa dá nájsť nespočetne veľa. Je až nepochopiteľné, že Alexander Mach ako minister vnútra a hlavný veliteľ Hlinkových gárd ešte po vojne tvrdil, že slovenský národ mal jediný právo vysťahovať židov z územia štátu. Ťažko mohol niekto viac poškodiť meno národa ako tento politik, ktorý sám seba pokladal za jeho ochrancu. (Takéto prípady však dobre poznáme aj zo súčasnosti.)

Nakoniec už iba výstižné slová spisovateľa Stefana Zweiga: "V niektorých prípadoch víťazí legenda nad skutočnosťou. Nebezpečenstvom každej legendy však je, že zamlčiava skutočnú tragiku v prospech plytkej dojímavosti."

Ivan Kamenec, Historický ústav SAV, UNIBA