Z Buzuluku do Prahy

V týchto dňoch si pripomíname 75. výročie od skončenia 2. svetovej vojny. Aj Československo malo svojich hrdinov. Ľudí v odboji proti fašizmu. Ich zásluhou sme neboli zaradení medzi porazené štáty tejto vojny. V podstate sa jednalo o východný, západný a domáci odboj. Významnú úlohu v oslobodzovaní Československa zohrala naša jednotka, ktorá sa začala formovať v Buzuluku a v jej radoch bojovalo aj veľa Slovákov.

Keďže v poslednej dobe dochádza na základe rezolúcie Európskeho parlamentu k búraniu pamätníkov a k prekrúcaniu faktov o výsledkoch vojny, pripomeňme si účinkovanie 1. československej samostatnej jednotky počas 2. svetovej vojny, na ktorú ako keby sa zabudlo. Využijeme tu poznámky Ing. Františka S., ktorý v rokoch 1973 - 74 na základe odporúčania L. Svobodu konzultoval pre svoj vojenský klub mladých nejaké akcie s priamym účastníkom bojovej cesty z Buzuluku do Prahy generál majorom doc. Ing. Oldřichom Kvapilom, CSc. (*1918 - †2011).

Že existuje Mníchovská dohoda, že Nemecko okupovalo Sudety, že potom došlo k rozdeleniu Československa, napadnutiu ZSSR, patrí k neodškriepiteľným historickým faktom. Že následne bolo potrebné na očistenie od nemeckých fašistických vojsk mnoho miliónov obetí, je tiež fakt. V skoro každom mestečku na Slovensku je pomník osloboditeľom. Pri niektorých sú aj hroby vojakov. Že tu padli, to je fakt. Že tu došli napríklad až z Buzuluku a pri oslobodzovaní mesta v rodnej zemi položili život, je tiež fakt. Mali by sme preto búrať pamätníky? Prečo im asi vo sviatok Všetkých svätých ľudia zapaľujú sviečky?

Mníchovská zrada a následný vznik Protektorat Böhmen und Mähren, či Slovenského štátu prinútil skupinu dôstojníkov, aby emigrovala do Poľska a založila vojenskú jednotku. V tejto skupine boli aj L. Svoboda a O. Kvapil. Po napadnutí Poľska sa dôstojníci presunuli do ZSSR. K tejto strastiplnej ceste O. Kvapil povedal: "Bol som trocha rozčarovaný, lebo niektorí z nás boli umiestnení do internačného tábora NKVD, kde som strávil roky 1939 - 1941. Nezachádzali s nami zle, trochu som Sovietov chápal, lebo v tej dobe nedôverovali nikomu. V septembri 1941 som už cvičil vojakov formujúcej sa jednotky v Buzuluku."

Vznik 1. československého samostatného poľného práporu

Po napadnutí ZSSR Nemeckom sa v roku 1941 zmenilo aj postavenie českých a slovenských vojakov. 

Pod vedením pplk. L. Svobodu sa začiatkom roka 1942 začala formovať naša jednotka v Buzuluku. V júli 1942 už bol sformovaný prápor, ktorý mal okolo 1 000 príslušníkov. Neskôr bola samostatná jednotka doplňovaná, či už zo zajatých alebo zbehnutých vojakov Slovenskej armády, alebo Čechov, či volynských Čechov, ale aj občanov ČSR žijúcich v Podkarpatskej Rusi. Po oslobodení Dukly v roku 1944 postupne sa jednotka rozrastala náborom na území Československa. Vývoj 1. československej samostatnej jednotky je v nasledujúcej tabuľke.

Bitka o Sokolovo

V auguste 1942 L. Svoboda požiadal J. V. Stalina, aby naša jednotka bola z Buzuluku odvelená na front. Koncom januára 1943 sa prápor za ťažkých podmienok presunul smerom na Charkov, aby bol ako prvá zahraničná jednotka v ZSSR nasadený v bojoch proti nemeckým fašistom. Bol posilnený jednotkami Červenej armády s ťažkou technikou a jeho úlohou bolo udržať bojovú líniu na rieke Mža pri Sokolove. 

Veliteľom obrany bol nadporučík O. Jaroš, ktorý tu aj padol a bol mu udelený titul Hrdina Sovietskeho zväzu ako vôbec prvéímu cudzincovi. Bojovú úlohu prápor splnil a bránil určenú líniu od 8. do 14. marca 1943. "Neviete si predstaviť, že vedľa vás lietajú šrapnely, guľky, valia sa na vás tanky, dýchate prach a spáleniny, všade obrovský hluk. V zápale boja sa to premieša a zistíte, že krátko pálite na krídlo sovietskej jednotky. Ale úlohu sme splnili," spomínal O. Kvapil, ktorý tu velil čate. Veliteľ práporu plk. L. Svoboda ho charakterizoval ako veľmi tvrdého vojaka, ktorý nič pri výcviku neodpustil, navyše bol odvážny a vyhýbali sa mu zranenia. Mal veľké taktické schopnosti. Pri obrane Sokolova padlo, bolo zranených alebo nezvestných 250 vojakov práporu.

Boj o Kyjev

Po bitke pri Sokolove sa zdecimovaný prápor presunul do tyla pochodom do Novochoperska. Tu sa doplnil o ďalších dobrovoľníkov, a tak vznikla 1. československá samostatná brigáda. Táto jednotka pod velením plk. L. Svobodu bola nasadená do bojov o oslobodenie Kyjeva. Brigáda sa podieľala na hlavnom útoku a 6. novembra 1943 sa jej príslušníkom podarilo prebojovať do severnej časti Kyjeva, kde preťali Nemcom ústupovú cestu. 

Traja dôstojníci Antonín Sochor, Richard Tesařík a Josef Buršík boli vyznamenaní titulom Hrdina Sovietskeho zväzu. Na boje o Kyjev spomínal O. Kvapil takto: "Velil som čate samopalníkov 2. práporu a stáli sme pred Kyjevom. Čata sa v boji odtrhla od práporu a bola ďaleko vpredu, prenikla do mesta. V noci sme sa spojili s tankistami Tesaříka a samopalníkmi Sochora, ktorý dobyli svoj cieľ v meste. Zostal som s nimi, lebo naša brigáda a sovietske vojská boli pozadu. Na naše veľké prekvapenie sa tu zrazu zjavil plk. Svoboda s niekoľkými dôstojníkmi. Blahoželal nám k dobytiu Kyjeva. Keď som sa chcel ospravedlniť, že som sa odpútal od práporu ďaleko, potľapkal ma po pleci s tým, že sme to urobili dobre a ráno vyrazíme cez celý Kyjev až na jeho južný okraj k Dnepru. Starý pán, ako sme ho s láskou volali, často chodil do predných línií, aby sa na mieste presvedčil, aká je situácia. Pri Liptovskom Mikuláši sa mu to skoro stalo osudným, keď len o chlp minul nemeckú hliadku."


V decembri 1943 po oslobodení Kyjeva bol L. Svoboda menovaný brigádnym generálom. Brigáda pod jeho velením oslobodzovala mesta Rudu, Bielu Cerekev a rad ďalších. U Žaškova sa brigáda zúčastnila Korsuň-ševčenkovskej operácie.

Karpatsko-duklianska operácia

Po presunutí do Rovna, ktorý bol centrom Volyňských Čechov, bola brigáda doplnená cca 12 000 ľuďmi. Tým bol vytvorený predpoklad, aby bol sformovaný 1. československý armádny zbor. Vznik sa datuje na 10. 4. 1944. V septembri za veliteľa zboru menovala exilová vláda v Británii gen. J. Kratochvíla.

Medzitým na Slovensku silnel odpor voči totalitnej Tisovej moci. Veliteľ odporu gen. J. Golián a plk.V. Talský koordinovali úsilie o ozbrojené vystúpenie, ktorého súčasťou by boli dve východoslovenské divízie. Chceli do toho zapojiť aj gen. A. Malára. Tým by uvoľnili cestu cez Karpaty Červenej armáde včítane nášho boru prakticky cez pol Slovenska. Zlyhaním operatívneho spojenia s exilovou vládou a hlavne s jednotkami Červenej armády došlo k diskoordinacii. 29. 8. 1944 Predčasne vypuklo Slovenské národné povstanie. Gen. A. Malár odmietol spoluprácu a odišiel do Bratislavy. Plk. V.Talský odletel do ZSSR. Odchod veliteľov nechal vojská v neistote, t. j. velitelia neuviedli vojská východoslovenských divízií do bojovej pohotovosti. Nemci veľmi rýchlo potlačili SNP a previedli akciu "Zber zemiakov", ktorou v septembri 1944 odzbrojili tieto divízie.

V tejto situácii požiadala velenie Červenej armády naša exilová vláda o pomoc SNP. Pôvodným zámerom bol postup pozdĺž Karpát cez Poľské územie. V priebehu niekoľkých dní vznikol plán karpatsko-duklianskej operácie. Zúčastnili sa ich vojská 1. československého armádneho zboru a 38. armády 1. ukrajinského frontu gen. Koneva, ktoré sa mali rozvinúť cez Ondavskú a Laboreckú vrchovinu. Veľmi zlé počasie, ťažký terén, opevnení Nemci to malo vplyv na to, že sa útočiacim vojskám nepodarilo rozvinúť útok dostatočne rýchlo. Hneď v prvých neúspešných dňoch operácie veliaci gen. Konev odvolal gen. Kratochvíla a velením zboru poveril gen. L. Svobodu.

Operácia trvala od 8. 9. do 28. 10. 1944 a našim a sovietskym vojskám podarilo preniknúť na územie Československa 20. 9. 1944, trvalo 6. 10. 1944. Pri tejto operácii v ťažkých bojoch prišlo o život 1 800 vojakov zboru a 21 000 sovietskych vojakov.

Boje na území Československa

Po týchto bojoch prešiel 1. československý armádny zbor až do polovice januára 1945 do obrany na línii rieky Ondava. Potreboval doplniť asi 6 000 vojakov, čo sa aj podarilo, a tak pred ďalšími bojmi sa jeho početný stav zvýšil na 20 000, hlavne z vojakov a partizánov.

Spomínal veterán Michal S.: "Cítili sme v kostiach, že sa niečo bude diať. Keď vypuklo SNP, slúžil som v útvare v Kežmarku ako vojak. Počítali sme, že nás môžu nasadiť proti povstaniu. Ale žiadny poplach nebol. Začiatkom septembra 1944 zrazu v noci nastal vonku veľký hluk. Zistili sme, že pri kasárňach sa pohybujú na autách Nemci. Báli sme sa internácie, a preto sme s kamarátmi zadom utiekli. Traja sme išli do Sabinova, kde sme sa chvíľu ukrývali. Keď prišiel front spolu s kamarátmi sme sa dali do Svobodovej jednotky. Zúčastnili sme sa bojov na Liptove. Nakoniec naša rota skončila v Hulíne na Morave. Moje pocity boli zvláštne. Bolo cítiť koniec vojny a každý deň som vítal s nádejou, že ho prežijem. 17. mája 1945 som sa zúčastnil vojenskej prehliadky v Prahe. Bolo to úžasné."

18. 1. 1945 začal zbor svoju bojovú cestu ťažkými bojmi o priesmyk Branisko, potom to boli boje o L. Mikuláš, Ružomberok, Martin a Žilinu. Nakoniec oslobodzovali mestá na Morave ako Vsetín, Kroměříž. Nasledovala likvidácia zbytkov fašistických vojsk na Morave a v Čechách. Samostatná tanková a letecká brigáda zboru bola podriadená 1. ukrajinskému frontu a zúčastnila sa ťažkých bojov o Ostravu.

4. 4. 1945 zasadala v Košiciach vláda obnovenej ČSR, ktorá vymenovala gen. L. Svobodu za ministra obrany. 

Velením 1. československého armádneho zboru bol poverený gen. K. Klapálek.

Ing. František S. hovoril o tom, že viedol vojenský klub mladých, ktorí sa zaujímali o históriu. V rámci tejto činnosti sa rozhodli cez prázdniny roku 1975 uskutočniť na počesť 30. výročia oslobodenia pochod po stopách 1. československého samostatného zboru v ZSSR. Po preštudovaní literatúry bola spracovaná štúdia včítane logistiky. Problémom bolo, že v tom čase v ZSSR boli oficiálne turistické trasy väčšinou organizované. Pri individuálnom presune bolo potrebné sa priebežne hlásiť na milícii v stanovenom časovom rozmedzí. Určená trasa smeroval z Buzuluku do Sokolova a potom Charkova, Kyjeva, Rovna, Jasla, Dukly a Prahy. Nebola to štandardná trasa. Preto bol kontaktovaný na odporúčanie L. Svobodu gen. O. Kvapil, v tom čase vysokoškolský pedagóg. K plánu pochodu povedal: "Chlapci, je to chvályhodné, že sa zaujímate o vojenskú históriu. K vášmu plánu som trocha skeptický, lebo povolenie na túto trasu, to môže byť kopa bumážok a nedorozumení. A ani potom nemáte vyhraté. Poviem vám to takto. V šesťdesiatych rokoch sme boli ako účastníci bojov o Sokolovo priamo na bojisku. Spolu s dvoma spolubojovníkmi sme boli pri rieke Mža a chceli sme sa pozrieť na miesta bojov našej čaty. Odbočili sme od skupiny asi 1 kilometer. Zrazu sa prihnali 2 GAZy, vyskákali príslušníci milície a NKVD a zobrali nás. Našim trvalo 2 dni, kým cez ministra národnej obrany ZSSR maršala R. Malinovského dosiahli naše prepustenie." Aj taká to bola doba. Studená vojna a z toho plynúca nedôvera. Pochod sa nakoniec neuskutočnil.

Hrdinom, ktorí prešli strastiplnú púť na trati Buzuluk - Kyjev - Dukla - Praha treba aj v týchto dňoch vzdať hold. Tak ako to urobili občania Prahy a okolia 17. mája 1945, keď nadšene pozdravovali vojská Červenej armády a 1. československého armádneho zboru pri vojenskej prehliadke na počesť porážky nemeckého fašizmu. Nadšených a vďačných občanov tam boli státisíce.

"NIKDY NEZABUDNITE, AKO ĽAHKO SME SLOBODU STRATILI A AKO ŤAŽKO, ZA CENU VEĽKÝCH OBETÍ, SME JU ZÍSKAVALI SPÄŤ."

armádny generál Ludvík Svoboda