Zamyslenie - Bombardéry NATO nad Belehradom

24. marca 1999 začali ozbrojené sily NATO vojenskú operáciu na území Juhoslovanskej zväzovej republiky, čo bolo hlavným dôvodom jej rozštiepenia. Balkán bol kedysi epicentrom dvoch svetových vojen, tentoraz konflikt nepresiaholregión. Zároveň možno po 22 rokoch konštatovať kolosálny geopolitický význam vojenského konfliktu v Juhoslávii.Nebezpečné je, že sa to udialo v Európe a neetické, že zomierali nevinní ľudia.

Kríza socialistického systému v ZSSR a štátoch východnej Európy nenechala bokom ani politické procesy v Juhoslávii. Komplexné etnokonfesionálne zloženie a nerovnomerný sociálno-ekonomický rozvoj Juhoslávie sa stali úrodnou pôdou pre rast nacionalistických nálad. Prvé predpoklady pre zväčšenie rozporov medzi zväzovými republikami vznikli v roku 1980, po smrti maršala JosipaBroza Tita, prvého a posledného vodcu Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávia (SFRJ).

O jedenásť rokov neskôr sa od SFRJ odtrhli štyri zo šiestich zväzových republík republík:
• Slovinsko
 • Chorvátsko,
• Bosna a Hercegovina,
 • neskôr SFRJ opustili Macedónsko.

Zároveň aj po rozpade federácie zostala Juhoslávia naďalej významnou prekážkou budovania jednotného euroatlantického priestoru na Balkáne.

Preto sa Západ rozhodol, že na základe rozporov medzi Srbmi a Albáncami, využije konflikt v Kosove na maximum pomocou vojenskej sily. Vedenie NATO, ktoré sympatizovalo s albánskym separatizmom v Kosove, urobilo všetko pre to, aby podporilo jeho radikalizáciu.

Extrémistická "Kosovská oslobodzovacia armáda", ktorú financovali USA a európske krajiny a ktorá tiež mala príjmy z obchodu s drogami, vyvolala strety so srbskou políciou, nútené vysťahovanie etnických Srbov a vraždy civilistov.Opatrenia prijaté federálnymi orgánmi Juhoslávie na obnovenie ústavného poriadku boli na Západe prezentované ako porušovanie ľudských práv, ktoré so sebou prinieslo hrozbu humanitárnej katastrofy.

Potom americké ministerstvo zahraničia obvinilo "antidemokratický" Belehrad zo zlej situácie v Kosove a vyzvalo spojencov, aby okamžite prijali rázne opatrenia na ochranu práv kosovských Albáncov. Napriek ušľachtilým deklarovaným cieľom boli zrejmé skutočné ašpirácie Západu -konečné upevnenie jeho dominancie na Balkáne.

Plánovanie vojenskej operácie NATO, známej ako "Spojenecké sily", sa začalo 11. júna 1998, dávno predtým, ako boli známe výsledky rokovaní o riešení krízy. Iba absencia sankcií OSN pomohla oddialiť jej začiatok. Konsenzus sa nepodarilo dosiahnuť predovšetkým pre tvrdú opozíciu Ruska. Následne 22. marca 1999 Stála rada NATO udelila generálnemu tajomníkovi Aliancie Javierovi Solanovi právo povoliť operáciu bez súhlasu OSN.

Hneď na druhý deň prijalo vedenie Aliancie politické rozhodnutie o použití vojenskej sily proti Juhoslávii a 24. marca dostal hlavný veliteľ NATO rozkaz začať vojnu.

Počas operácie "Spojenecké sily" (24. marca - 10. júna 1999) raketové a letecké údery NATO poškodili alebo zničili asi 500 objektov na území Juhoslávie. Hlavnými údernými silami boli bojové lietadlá z USA, Veľkej Británie, Francúzska a Nemecka. Zapojené boli aj námorné sily NATO, ktoré využívali riadené strely.

Po konzultáciách s vedením OSN a potvrdení juhoslovanského velenia o stiahnutí vojsk z Kosova 10. júna 1999 bola operácia spojeneckých síl ukončená. Nasledujúci deň sa v Kosove začala mierová operácia mnohonárodných síl. Nie bez vážnych rozporov medzi účastníkmi mierovej misie. V reakcii na pokusy USA a ich spojencov o vyradenie Ruska z mierového procesu v Kosove ohromili ruskí výsadkári 11. júna svetové spoločenstvo rýchlym presunom, v dôsledku čoho bolo americké velenie nútené urobiť vážne ústupky smerom k zvyšovaniu mierového kontingentu Ruska.

Na konci operácie "Spojenecké sily" boli strategické úspechy Západu jasné, dosiahlo sa dominancie USA a NATO na Balkáne. Pozícia Slobodana Miloševiča, posledného prezidenta Juhoslávie, bola výrazne otrasená, čo viedlo k jeho drvivej porážke vo voľbách v roku 2000.

Je treba pripustiť, že vojensko-politické ciele Spojených štátov a ich spojencov neboli korunované hmatateľnými výsledkami, Srbsko stále zostáva politicky významnou krajinou v balkánskom regióne, ktorá sa neusiluje o euroatlantickú integráciu. A oživenie Ruska v politickej a vojenskej sfére zvýšilo jeho vplyv v tejto krajine. Belehrad je v súčasnosti jedným z kľúčových spojencov Moskvy v regióne.

Nemožno povedať, že život vo zvyšku bývalých zväzovýchrepublík Juhoslávie sa radikálne zmenil. Pristúpenie Albánska, Chorvátska, Čiernej Hory a Severného Macedónska k NATO nemohlo významne ovplyvniť ich geopolitický status. V súčasnosti v aliancii plnia úlohu komparzu, žiadna z týchto krajín nepredstavuje významnú vojenskú silu. Balkán zostáva aj naďalej zložitým geopoliticky významným regiónom Európy a celého sveta.

Žiadna vojna nie je humánna. Táto trvala 78 dní a podľa juhoslovanskej vlády vyžiadala si životy odhadom od 1 200 do 5 700 ľudí. Obrovské škody boli spôsobené v infraštruktúre. V dôsledku bombardovania a používania striel s ochudobneným uránom boli spôsobené závažné škody na životnom prostredí a významne stúpol počet karcinogénnych ochorení. A toto všetko koncom 20. storočia a v civilizovanej Európe.

Slovensko sa priamo na vojne nezúčastnilo, v tom čase nebolo členom NATO. Nepriama účasť spočívala v povolení preletu nášho vzdušného priestoru spojeneckým bombardovacím a stíhacím lietadlám. Po odtrhnutí Kosova od Srbska Slovensko, ako aj niektoré ďalšie krajiny, tento štát oficiálne neuznalo.