Západ rinčí zbraňami - Rusko zachraňuje Pobaltie pred mrazmi

Energetická kríza zúriaca v Európe nielenže drží ceny za výrobu elektriny na rekordných úrovniach, ale zároveň nemilosrdným valcom drví geopolitické schémy najbližších susedov Ruska, uvádza portál RIA Novosti.

Estónsky operátor Elering sa nedávno obrátil na Rusko a Bielorusko so žiadosťou o urýchlené zvýšenie toku elektriny do pobaltských krajín a predovšetkým do Litvy. Je to spôsobené tým, že región trpí vážnym nedostatkom elektriny a náklady na jednu megawatthodinu na burze NordPool nedávno prekročili 600 eur, a zatiaľ neklesajú.

Je pozoruhodné, že Rusko, zastúpené Inter RAO, už súhlasilo. Ruskí výrobcovia sú pripravení zvýšiť dodávky na jednu gigawatthodinu, teda naraz desaťnásobne, keďže momentálne toky do pobaltských krajín nepresahujú 100 megawatthodín.

Bežní občania Ruska, ktorí sú už dosť unavení z rusofóbieLitvy, Lotyšska a Estónska, čítajúc takéto správy, sú zrejme zmätení. Prečo by sme mali pomáhať tým, ktorí si stavajú svoju štátnosť na základe nenávisti ku všetkému ruskému. Popierať politické a iné trendy v Pobaltí je hlúpe, no ako to v geopolitickej hre takmer vždy býva, situácia má viacero rovín, ďalekosiahle dôsledky a nemá jednoduché riešenia.

Možno budeme musieť začať krátkym exkurzom do minulosti, čo nám umožní pochopiť hĺbku súčasného obrazu a osobitosti hráčov.

Pobaltské krajiny na ceste do Európskej únie, snažiac sa dokázať svoju maximálnu lojalitu, splnili doslova všetky požiadavky Bruselu. To malo za následok maximálne ochladenie vzťahov s Moskvou, prepísanie histórie, ale hlavne, pobaltské štáty začali samovražedný experiment na prerušenie energetických väzieb s Ruskom a Bieloruskom.

Tu treba poznamenať, že medzi pobaltskou trojkou bola politika Litvy obzvlášť radikálna, hluchá k hlasu rozumu a fyzikálnym zákonom. Spomeňme si napríklad na demonštratívne zatvorenie jadrovej elektrárne Ignalina, ktorá sa nachádzala presne na križovatke hraníc Litvy, Lotyšska a Bieloruska. Závod mal strategický význam nielen preto, že zaručoval národnú energetickú dostatočnosť, ale umožňoval aj exportný obchod. Začiatkom roku 2000 mala kilowatthodina vyrobená v JE Ignalina cenu menej ako dva eurocenty. Prebytky odtiaľ po najkratšej trase smerovali na sever - do Lotyšska a Estónska.

Brusel pod zámienkou údajnej nespoľahlivosti sovietskych reaktorov požadoval zatvorenie stanice, čo Vilnius rezignovane a usilovne splnil, ignorujúc záver MAAE, kde bolo čierne na bielom napísané, že reaktory Ignalina RBMK-1500 sú najspoľahlivejšie v Európe. Druhý energetický blok jedinej litovskej jadrovej elektrárne bol natrvalo odstavený v decembri 2009.

V priebehu nasledujúcich rokov sa politika čoraz viac zapájala do energetických otázok, pričom úplne ignorovala zdravý rozum a ekonomiku. Opäť tu bola najaktívnejšia Litva.

Estónsko v roku 2017 odmietlo dovážať ruskú elektrinu dodávanú z Leningradskej JE. Podnik mal v tom čase v prevádzke reaktory typu RBMK-1000, ktoré neboli schopné vykonávať silové manévre, čo vinou estónskeho výpadku viedlo k nadprodukcii elektriny, čo sa prejavilo najmä v zimných obdobiach. Ruská strana však problém rýchlo vyriešila presmerovaním dodávok do hlavného mesta a Moskovskej oblasti. Treba tiež poznamenať, že Estónsko síce odmietlo nákup, ale fyzická infraštruktúra, to znamená elektrické vedenie energetického mosta zo strany Pskova, z väčšej časti zostala zachovaná. Keby niečo.

Na druhej strane Litva spustením výstavby jadrovej elektrárne v bieloruskom Ostrovci zinscenovala formu dlhotrvajúcej hystérie, ktorá vystrašila celú Európu a jej vlastných občanov takmer zaručenou katastrofou spôsobenou človekom, inými slovami, druhý Černobyľ. To je sprevádzané neustáloudistribúciou jódových tabliet obyvateľom pohraničných oblastí a legislatívny zákaz nákupu bieloruskej elektriny. Najnovšie Vilnius jednostranne zastavil dovoz elektriny z Ruska a Bieloruska.

A všetko by bolo v poriadku, no Litovčania tým nielenže hrubo porušili pravidlá európskej energetickej burzy NordPool, kde úplne otvorene a legálne obchodujú ruské InterRAO a bieloruské BelNPP , ale (hlavne) ohrozili energetickú bezpečnosť svojich susedov. Ak vezmeme fyzickú mapu regiónu a umiestnime na ňu schému energetického okruhu BRELL (Bielorusko, Rusko, Estónsko, Litva a Lotyšsko), potom bude jasný plán sovietskych energetických inžinierovz čias ZSSR a súčasný stav.

Faktom je, že to bola Litovská SSR, ktorá bola používaná ako hlavná tranzitná trasa, ktorá spĺňala potreby ďalších dvoch pobaltských republík. Do Litvy naraz vstúpili štyri mosty energie: jeden z Grodna , dva z bieloruského Molodechna - s vidlicou v tvare V do Vilniusu a Ignaliny, hlavná trať z Polocka tiež vstúpila do energetického centra Ignalina. Pre ilustráciu: dve diaľkové vedenia boli natiahnuté do Estónska (z Kingisepu a Pskova) a jedna do Lotyšska.

So začiatkom vstupu do rodiny európskych národov pobaltské štáty prakticky upustili od dovozu ruskej elektriny, čím zmrazili väčšinu energetických prenosových trás, pričom jediným zdrojom dodávok zostala Litva. Prečo? Otázka nie je pre nás, ale pre vlády Lotyšska a Estónska.

Tu treba dodať, že Poľsko , ďalší chronický rusofób na politickej scéne Európy, si vybralo Litvu ako garanta vlastnej energetickej bezpečnosti. Severovýchodné oblasti Poľska, kde vôbec nie je vlastná elektráreň, dostávali energiu cez kábel zo Švédska. Podmorský napájací kábel Nord Balt spája švédske mesto Nybro a litovské mesto Klaipeda, pričom ide ďalej na juh na uspokojenie spotreby poľských spotrebiteľov.

Celá táto zložitá a nestabilná schéma fungovala minimálne do tohto roku. A potom vypukla globálna kríza, ceny energií vyleteli do nebies a ťahali so sebou tesne pred začiatkom zimy aj náklady na výrobu elektriny a tepla.

Do toho zasiahla dlhotrvajúca suchá jeseň, kvôli ktorej výrazne klesla hladina v riekach vo Fínsku a Švédsku. Podľa správ miestnych médií sa stav vody v niektorých regiónoch znížil o 30-40 percent, čo viedlo k prudkému poklesu výroby elektriny vo vodných elektrárňach. Švédi a Fíni teraz úplne nestíhajú zásobovaniePobaltia a Poľska, museli by to urobiť na úkor svojej spotreby. Deficit je taký veľký, že Švédi reaktivovali strašidelne zaťaženú elektráreň na vykurovací olej Karlhamn a Fínsko zvýšilo dodávky elektriny z Ruska na maximum. Ako dokazujú správy toho istého InterRAO, jednosmerný prenos v regióne Vyborg pracuje na maximálny výkon.

Aby sme ukázali rozdiel medzi ruským a európskym prístupom k zabezpečeniu ich záujmov, spomeňme aj jadrovú elektráreň Olkiluoto. Fínsko v priebehu tendra odmietlo služby ruského Atomstrojexportu, ktorý ponúkol výstavbu elektrárne a jej vybavenie reaktormi VVER-1000. Prednosť dostala francúzska Areva s reaktorom EPR. Výstavba sa začala v roku 2004 a stále prebieha, teda celých sedemnásť rokov, pričom náklady na projekt z počiatočných troch miliárd dolárov sa viac ako strojnásobili a presiahli desať miliárd. Európske médiá sucho uvádzajú, že je možné, že licenciu na zavážanie paliva do reaktora Olkiluoto získajú do jari 2022. Vznikajú však pochybnosti. Uvidíme.

Ak sa vrátime na začiatok nášho dnešného príspevku a pozorne si prečítame vyjadrenie pani Ayn Kesterovej z Eleringu, bude nám oveľa jasnejšie, do akej slepej uličky vleteli pobaltské štáty s rýchlym štartom a z vlastnej vôle. Estónsko a Lotyšsko sa v prvom rade snažia vyriešiť "litovskú otázku", teda zvrátiť desaťročia starú prax, v ktorej Vilnius zaujal pozíciu akejsi severnej Ukrajiny. Absolútna absencia vôle jednať a ignorovanie logiky a hospodárnosti aj na úkor seba a partnerov, ktorí sú priamo závislí na tranzite elektriny cez túto krajinu.

Nemyslíme si, že Európska komisia celkom chápe, že zabezpečenie energií a ich prenos je náročný proces a nie je ich možné meniť ad hoc, pričom sa ignorujú názory energetikov a niekedy aj fyzikálne zákony. Kedysi sa pokúšal už Stalin riadiť ekonomické zákony politickými formami. Nepochodil. V tomto tisícročí sa o to pokúsili aj pobaltské krajiny. Politicky na úkor ekonomiky a záujmov obyvateľov. Je potrebné zdôrazniť, že náhlym vyradením prenosových trás z Ruska netrpia len pobaltské krajiny, ale aj Rusko, ktoré ich muselo umŕtviť a presmerovať inam. Napríklad do Ázie, kde je hlad po energii rovnako veľký, ak nie väčší, ako na starom kontinente. Tam elektrická energia s nápisom Made in Russia alebo Belorussia nie je ideologicky závadná.