Umelci už nastrčili ruku ako prví – čo bude ale s týmito státisícami

V posledných rokoch prežívalo Slovensko konjuktúru. Stali sme sa automobilovou veľmocou, voľných pracovných miest bolo viac ako ponúkal trh práce. Ľudia si viac užívali, vďaka "Dankovým poukazom" začal rekreačný boom.

A zrazu to prišlo - KORONAVÍRUS. Reštaurácie a kaviarničky sú zatvorené, stretávanie sa ľudí skoro nulové, ulice prázdne. Na druhej strane viac ľudskosti, obetavosti a súdržnosti. Štát prijal nielen epidemiologické opatrenia, ale čiastočne rieši aj sociálne a ekonomické problémy. Epidemiológovia ešte nevedia rozsah a dosah pandémie, ale naši analytici sa už predbiehajú v svojich prognózach, aby ich o tri mesiace opravili.

Ako sme už upozornili, naši umelci neváhali a prví sa zorientovali - nastrčili ruku priamo pod nos Pellegrnimu a Matovičovi. Štát pomôž! Čítajte TU!

A ešte sa napajedili, že ich vraj chceme ponižovať manuálnou prácou... Čítajte TU!

Čo si o tom všetkom myslia bežní ľudia, ktorí sa musia živiť dennou poctivou prácou, napríklad ako zamestnanci alebo samostatne zárobkovo činné osoby (SZČO - živnostníci)? 

Kto sa o nich postará? Niektorým z nich sme položili dve otázky:

· Popíšte nám svoj život do doby vypuknutia pandémie následkom koronavírusu?

· Ako prežívate dnešnú, nie ľahkú dobu a aké sú vaše očakávania?

Ivan M., 46-ročný tréner vo fitness a masér:

  • Vyučil som za mäsiara, ale nástupom kapitalizmu zatvorili mäsopriemysel, potom nebolo práce, aby som nakoniec robil vyhadzovača v kasíne. Keďže manželka mala úraz (teraz je na vozíčku) a mali sme dve deti, musel som sa postarať o rodinu. Preto som si urobil niekoľko kurzov a teraz pracujem ako tréner a masér. Pondelok až piatok od 8.00 do 19.00 vo fitness, v sobotu a nedeľu podvečerrobím masáže na byte klienta. Je to drina, ale zarobím toľko, že si slušne žijeme, v zime a v lete si môžeme dovoliť ísť na hory, či k moru. Pracujem ako SZČO.
  • Dnes som s manželkou a deťmi zavretý v trojizbovom byte. Začalo to 9. marca 2020, keď mi odriekol starší klient tréning. Vraj pre koronavírus. Vtedy som tomu neprikladal vážnosť, ale následne začali "prázdniny" pre deti. Čudoval som sa, že fitko ešte išlo aj po zrušení hokejovej ligy, ale o pár dní bol koniec. A tak dnes nemám čo robiť a som s deťmi doma. Učím sa s nimi, robím im program. Aspoň, že rodina má k sebe bližšie. Úspory mám tak na pol roka. Pokiaľ sa to nerozhýbe, neviem, ako potom. Vraj ide kríza. Mám strach, aby to nebolo ako za Mečiara, že nebolo do čoho pichnúť a keď bolo, tak sa neplatilo. Verím Rišovi Sulíkovi (volil som ho), že nezabudne ani na nás jednoduchých živnostníkov.

Jana A., 42-ročná štátna úradníčka:

  • Pracovala som ako laborantka, neskôr úradníčka vo finančnej inštitúcii, manžel bol čašník. Neskôr sa stal vojakom z povolania a ja som prišla o prácu. Bývame v malom meste a máme záhradu, a tak sa dalo nejak vyžiť. Po niekoľkých rokoch doma som vo februári 2020 vyhrala konkurz a nastúpila do úradu.
  • Keďže som len teraz nastúpila do úradu, nemôžem si dovoliť čerpať OČR a zostať doma s desaťročnou dcérou. Na úrade robíme len nevyhnutné úkony, polovica zamestnancov chýba. Prekvapilo ma, že teraz sa dá pomerne dosť veci vybaviť elektronicky, čo sa predtým neakceptovalo. Bolo by sa treba zamyslieť a ponechať to aj po nábehu na riadnu prevádzku. Dúfam, že vláda bude mať pre úradníkov vždy na výplaty. Jedine čo ma trápi, je moja dvadsaťdvaročná dcéra, ktorá už 3 roky žije a pracuje v Tirolsku. Tam je teraz centrum nákazy.

Mária K., 44-ročná pedikérka

  • Od vyučenia som pracovala ako kaderníčka, manikérka a pedikérka. Doba po revolúcii bola hrozná. Nízke platy a výplaty meškali. Preto som išla na živnosť a prenajímam si na vyhradené hodiny kozmetický salón. Absolvovala som rad kurzov a venujem sa hlavne pedikúre, manikúre a masážam. Pokiaľ ma požiada klientka, tak aj u nej na byte. V poslednej dobe sa nám v rodine začalo dariť, lebo manžel si našiel lepšiu robotu a zamestnali sa aj dvaja synovia. S manželom sme pravidelne jazdili na rekreáciu do Vysokých Tatier.
  • Po 16. marci 2020 som zo dňa na deň ostala bez príjmu. Neviem, čo budem robiť. Pokiaľ príde nejaká kríza, ľudia môžu začať šetriť práve na mojich službách. Doteraz som od štátu nič nechcela, dúfam, že mi nejak pomôže.

Jozef A., 38-ročný vyučený elektrikár

  • Asi som urobil chybu, lebo nikdy som nechcel ísť na voľnú nohu. A tak v našom malom meste bol problém s prácou. Keď som konečne niečo našiel, tak to bolo platené na úrovni minimálnej mzdy. Posledný rok som si polepšil, lebo pracujem v súkromnej firme ako elektrikár, ale aj chlapec pre všetko. Viem totiž urobiť skoro všetko. Hoci sa nadriem a aj nadčasujem, viem zarobiť aj 900 eur v čistom. Manželka pracuje v štátnej službe a máme 2 dcéry. Voľný čas venujem veľkej záhrade.
  • Koronavírus nás zastihol v malom nájomnom byte. Ja našťastie chodím do práce, lebo firma funguje ďalej. Dostávame tovar a musíme vykladať kamióny, z čoho mám trochu obavy, lebo neviem, či ma rúško ochráni pred cudzími ľuďmi. Najviac ma naštvala manželka, ktorá podceňuje situáciu a do nášho bytu si chcela priviesť krstnú, ktorá sa tu chcela "nasáčkovať" a navyše práve sa vrátila z Rakúska. V poslednej chvíli som tomu zabránil, ale odvtedy sa "ponorka" v byte ešte vyostrila. Mám obavy, ako to skončí, či naša firma nezbankrotuje. A či mi nezbakrotuje aj manželstvo...

František N., 30-ročný bagrista

  • Od 18 rokov pracujem na stavbách, 5 rokov ako SZČO. Boli časy, keď sme nedostávali výplaty, ale na výstavbe diaľnice sa mi celkom darí, navyše teraz pracujem neďaleko od domova na obchvate Prešova. Manželka pracuje v materskej škole u nás v obci. Raz ročne chodíme do Grécka alebo Turecka.
  • Manželka je pre zatvorenie škôlky teraz doma. Ja chodím s dvoma kolegami autom denne do práce. Na diaľnici sa zatiaľ intenzívne pracuje. Modlím sa, aby to tak zostalo počas celej krízy. S manželkou sme začali s výstavbou domu a máme hypotéku. Zastavenie prác na diaľnici by ma úplne odrovnalo.

Nielen naši umelci, ktorí prví natiahli ruky ku štátu, majú svoje problémy. Aj obyčajní ľudia, ktorí sa vedeli o seba postarať, nikdy nič nechceli od štátu. Vykonávali svoju prácu, poskytovali služby, niekedy ani nedostali mzdu, ale vedeli sa postaviť na nohy a zabezpečiť určitý životný štandard. A teraz je to všetko v troskách alebo môže byť v troskách.

Majú strach. A len v kútiku duše dúfajú, že štát sa o nich postará. V týchto dňoch štát prijíma ekonomické opatrenia na zmiernenie dopadov korona krízy. Je v tom trocha chaos. Uvidíme, čo konkrétne to bude znamenať pre živnostníkov. 

Možno by stačilo odpustiť na 3 mesiace preddavky na sociálne a zdravotné poistenie. Peniaze by sa na to našli. Veď už premiér údajne vyhlásil, že dôchodcovia to pochopia, ak nedostanú 13. dôchodok... Apropó, pán premier, neverte na reči o kvapôčkových závlahách pomoci! Kým postavíte nutné byrokratické potrubie ku týmto obetiam krízy, nepomôže im už ani keby v ňom nakoniec tiekla živá voda! Pamätajte - "kto rýchlo dáva - dvakrát dáva"!